I. 6. 07. 2006 Benedikt XVI. – Katechéza „Drahí bratia a sestry, dnešné stretnutie venujeme ďalšiemu veľmi dôležitému členovi zboru apoštolov: Jánovi, Zebedejovmu synovi a Jakubovmu bratovi. Jeho typické hebrejské meno znamená „Boh je milostivý“. Ježiš ho povolal spolu s bratom vo chvíli, keď opravoval siete na brehu Tiberiadského jazera (por. Mt 4, 21; Mk 1, 19). Ján je vždy súčasťou úzkej skupiny, ktorú má Ježiš okolo seba pri osobitných príležitostiach. Spoločne s Petrom a Jakubom sa nachádza v Kafarnaume, keď Ježiš vošiel do Petrovho domu a uzdravil jeho svokru (por. Mk 1, 29); s ďalšími dvoma nasleduje Majstra do Jairovho domu, ktorého dcéru Ježiš privedie opäť k životu (por. Mk 5, 37); nasleduje ho, keď vystúpi na vrch, kde príde k premeneniu (por. Mk 9, 2); nachádza sa pri ňom na Olivovej hore, keď pred impozantnosťou Jeruzalemského chrámu hovorí o konci mesta a sveta (por. Mk 13, 3); a nakoniec je mu nablízku v Getsemanskej záhrade, keď poodíde nabok, aby sa modlil k Otcovi pred utrpením (por. Mk 14, 33). Krátko pred Veľkou nocou, keď Ježiš vyberie dvoch učeníkov a pošle ich vopred, aby pripravili miestnosť na večeru, je to práve on a Peter, ktorí majú vykonať túto úlohu (por. Lk 22, 8).
Toto jeho výnimočné postavenie v skupine dvanástich, nám pomáha pochopiť skutok jeho matky: v jeden deň sa priblížila k Ježišovi a požiadala ho, aby jej dvaja synovia, Ján a Jakub, mohli sedieť v jeho kráľovstve jeden po jeho pravici a druhý po ľavici (por. Mt 20, 20 – 21). Ako vieme, Ježiš odpovedal otázkou: opýtal sa, či sú ochotní piť kalich, ktorí On sám mal piť (por. Mt 20, 22). Úmyslom, ktorý sa ukrýval za týmito slovami, bolo otvorenie očí dvom učeníkom, ich uvedenie do poznania tajomstva jeho osoby a naznačenie ich povolania byť svedkami až po najvyššiu skúšku krvi. O trochu neskôr Ježiš upresnil, že neprišiel, aby bol obsluhovaný, ale aby slúžil a obetoval vlastný život, ako výkupné za mnohých (por. Mt 20, 28). V dňoch, ktoré nasledovali po zmŕtvychvstaní, nachádzame Zebedejových synov, ako spoločne s Petrom a niektorými učeníkmi v noci nič neulovili a po zásahu Vzkrieseného prišiel zázračný rybolov:je to práve „učeník, ktorého Ježiš miloval“, ktorý ako prvý spozná „Pána“ a povie to Petrovi (por. Jn 21, 1 – 13).
V Jeruzalemskej cirkvi patrilo Jánovi významné miesto vo vedení prvej skupiny kresťanov. Pavol ho menuje medzi tými, ktorých nazýva „stĺpmi“ tejto komunity (por. Gal 2, 9). Lukáš v Skutkoch apoštolov ho predstavuje, spolu s Petrom, ako sa idú modliť do chrámu (por. Sk 3 ,1 – 4.11), alebo sa objavia pred veľradou, aby svedčili o vlastnej viere v Ježiša Krista (por. Sk 4, 13.19). Spolu Petrom ho Jeruzalemská cirkev posiela do Samárie, aby utvrdili tých, ktorí prijali evanjelium a modlili sa nad nimi, aby prijali Ducha Svätého (por. Sk 8, 14 – 15). Osobitne musíme spomenúť to, čo tvrdí spoločne s Petrom pred veľradou, ktorá ich súdi: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20). Práve táto úprimnosť pri vyznaní vlastnej viery, zostáva príkladom a upozornením pre všetkých nás, aby sme boli vždy pripravení vyhlásiť s rozhodnosťou našu neotrasiteľnú náklonnosť ku Kristovi a dali prednosť viere pred akoukoľvek vypočítavosťou, alebo ľudským záujmom.
Podľa tradície je Ján „milovaným učeníkom“, ktorý vo štvrtom evanjeliu má hlavu veľmi blízko Majstrovej hrude počas poslednej večere (por. Jn 13, 21), stojí pod krížom spoločne s Ježišovou Matkou (por. Jn 19, 25) a nakoniec je svedkom prázdneho hrobu a rovnako prítomnosti zmŕtvychvstalého (por. Jn 20, 2; 21, 7).Vieme, že o tomto označení sa medzi vedcami diskutuje. Niektorí v ňom vidia jednoducho prototyp Ježišovho učeníka. Nechajme exegétom vyriešenie tejto otázky a uspokojme sa s poučením, ktoré z toho vyplýva pre náš život: Pán si želá, aby každý z nás bol učeníkom, ktorý prežíva osobné priateľstvo s ním. Aby sme to uskutočnili, nestačí ho navonok nasledovať a počúvať; je potrebné s Ním a ako On žiť. To je možné iba v dôvernom vzťahu, ktorý preniká teplo absolútnej dôvery. Tak sa to uskutočňuje medzi priateľmi; práve preto Ježiš v jeden deň povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov … Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 13.15).
V apokryfoch Skutkoch Jána je apoštol predstavený, nie ako zakladateľ cirkví, alebo vodca založených komunít, ale neustále ako odovzdávateľ viery pri stretnutiach s „dušami schopnými dúfať a byť spasené“ (18, 10; 23, 8). Všetko je pohýňané paradoxným úmyslom ukázať neviditeľné. Východná cirkev ho preto nazýva jednoducho „Teológ“, teda ten, ktorý je schopný hovoriť zrozumiteľným spôsobom o Božích veciach, a tak odhaliť tajomstvo dosiahnutia Boha prostredníctvom náklonnosti k Ježišovi.
Kult apoštola Jána začal v meste Efez, kde podľa starovekej tradície dlho pôsobil a zomrel vo veľmi vysokom veku za vlády cisára Trajána. V Efeze dal cisár Justinián v 6. storočí postaviť na jeho počesť veľkú baziliku, z ktorej doteraz zostali veľké ruiny. Práve na Východe sa tešil a doteraz teší veľkej úcte. V byzantskej ikonografii je často zobrazený ako veľmi starý a v postoji hlbokej kontemplácie, akoby pozýval k tichu.
Je to však tak, bez stíšenia nie je možné sa priblížiť k najvyššiemu tajomstvu Boha a jeho zjaveniu. To vysvetľuje, prečo pred rokmi Ekumenický patriarcha Konštantinopolu, Atenagoras, ktorého objal pápež Pavol VI. počas pamätného stretnutia, vyhlásil: „Ján je na počiatku našej najvyššej duchovnosti. Tak ako on, „tichí“ poznajú tú tajomnú zámenu sŕdc, zvolávajú Jánovu prítomnosť a ich srdce sa nadchýňa“ (O. Clémant, Dialoghi con Atenagora, Torino 1972, s. 159). Nech nás Pán vovedie do Jánovej školy, aby sme sa naučili veľkej láske a cítili sa milovaní Kristom „až do krajnosti“ (Jn 13, 1) a dali náš život za Neho.“
II. Sv. apoštol Ján a jeho učenie o láske – Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 9.8.2006 — Drahí bratia a sestry, potom ako sme si predstavili základné údaje o apoštolovi Jánovi, ktoré načrtli jeho fyziognómiu, zameriame teraz našu pozornosť na jeho učenie. Spisy o ktorých dnes budeme hovoriť sú evanjelium a listy, ktorých je podľa tradície Ján autorom.
Charakteristickým prvkom Jánových spisov je láska. Nie náhodou som začal moju prvú encykliku slovami tohto apoštola: „Boh je láska (Deus caritas est); kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Je veľmi ťažké nájsť texty tohto druhu v iných náboženstvách. Tieto výrazy nás stavajú pred skutočne osobitý fakt kresťanstva. Samozrejme Ján nie je jediným kresťanským autorom, ktorý hovorí o láske. Keďže ide o základný prvok kresťanstva, hovoria o ňom všetci pisatelia Nového zákona, aj keď s rozdielnym dôrazom. My teraz uvažujeme o tejto téme u Jána preto, lebo on načrtol jej základné smery. Zverujeme sa teda jeho slovám. Jedna vec je istá: z lásky nerobí abstraktný traktát, ako by sa mohlo stať keď hovoríme o argumente doktrinálneho, alebo teoretického charakteru. Skutočná láska totiž, vo svojej prirodzenosti, nie je nikdy špekulatívna, ale priamo, konkrétne sa odvoláva na skutočné osoby. A Ján nám ukazuje, ktoré sú komponenty, alebo ešte lepšie fázy kresťanskej lásky. Je to hnutie, ktoré charakterizujú tri momenty.
Prvé sa týka samého zdroja lásky, ktorý apoštol umiestňuje v Bohu a potvrdzuje, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16). Ján je jediným autorom v Novom zákone, ktorý nám ponúka definície Boha. On napríklad hovorí, že „Boh je duch“ (Jn 4,24), alebo že „Boh je svetlo“ (1 Jn 1,5). Tu vyhlasuje vo svojej intuícii, že „láska je Boh“! Inými slovami: Ján sa neobmedzuje iba na opísanie Božského konania, ale ide ďalej a to až k jeho koreňom. Okrem toho nepripisuje všeobecnej láske božskú a neosobnú hodnotu; nevychádza od lásky k Bohu, ale obracia sa priamo k Bohu, aby definoval jeho prirodzenosť nekonečnou dimenziou lásky. Tým chce Ján povedať, že základným konštitutívnym prvkom Boha je láska a teda celá Božia činnosť sa rodí z lásky a odráža sa v láske: všetko čo robí Boh, robí z lásky a s láskou. Tu však musíme urobiť krok vpred a upresniť, že Boh prejavil konkrétne svoju lásku tým, že vstúpil do ľudskej histórie prostredníctvom osoby Ježiša Krista, ktorý sa vtelil, zomrel a vstal zmŕtvych za nás. Toto je druhým konštitutívnym prvkom Božej lásky.
On sa neobmedzil iba na slovné vyhlásenia, ale skutočne konal a „zaplatil“ v prvej osobe. Ako o tom píše Ján. „Boh tak miloval svet (teda všetkých nás), že obetoval svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Teda Božia láska k ľuďom sa konkrétne prejavuje v láske samého Ježiša. Ján píše: Ježiš „miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1). Mocou tejto darujúcej sa a totálnej lásky sme my boli od pôvodu vyslobodení od hriechu, ako píše apoštol: „Deti moje, … keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1 Jn 2,1-2; por. 1 Jn 1,7). Hľa, kde až siaha Ježišova láska k nám: až po vyliatie vlastnej krvi za našu spásu! Keď kresťan stojí v kontemplácii pred touto „prehnanou“ láskou, nemôže sa sám seba neopýtať, aká má byť naša odpoveď.
Táto otázka nás privádza k tretiemu momentu dynamiky lásky: z adresátov lásky, ktorá nás predchádza a prerastá, sme povolaní k aktívnej odpovedi, ktorá aby bola adekvátna, musí byť odpoveďou lásky. Ján hovorí o „prikázaní“. On uvádza tieto Ježišove slová: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). V čom je tá novinka na ktorú sa odvoláva Ježiš? Je to v tom, že on sa neuspokojuje s opakovaním toho, čo žiada Starý zákon a čo čítame aj v ostatných evanjeliách: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19,18; por. Mt 22,37-39; Mk 12,29-31; Lk 10,27). V starom prikázaní bolo zákonné kritérium odôvodnené od človeka, zatiaľ čo v Ježišovom prikázaní, Ján predstavuje dôvod a pravidlo našej lásky jeho samotnou osobou. A tak sa láska stáva skutočne kresťanskou: v tom, že musí smerovať ku všetkým bez rozdielu, a tiež v tom, že musí ísť až do extrému, pretože nemá inú mieru, je bez miery. Tieto Ježišove slová „ako som vás ja miloval“ nás pozývajú a zároveň nás znepokojujú; sú kristologickým cieľom, ktorý sa môže zdať nedosiahnuteľný, ale zároveň sú podnetom, ktorý nám nedovoľuje uspokojiť sa s tým, čo sme vykonali.
Nádherný duchovný text, ktorý sa nazýva Napodobovanie Krista v tejto súvislosti uvádza: „Šľachetná Ježišova láska nás ženie konať veľké veci a nabáda nás túžiť po stále dokonalejších veciach. Láska chce byť na vrchole a nie zadržiavaná hanblivosťou. Láska chce byť slobodná a nezávislá od každého svetského pocitu… láska sa totiž zrodila u Boha a nemôže odpočívať ak nie v Bohu nad všetkými stvorenými vecami. Ten kto miluje lieta, beží a raduje sa, je slobodný a nič ho nezadržiava. Daruje všetko pre všetkých a má všetko v každej veci, pretože nachádza odpočinok iba v Jedinom veľkom, ktorý je nad všetkým a od ktorého vyviera a pochádza každé dobro“ (kniha III., kap. 5). Aký by bol lepší komentár „nového prikázania“, ktoré ohlasoval Ján? Modlime sa k Otcovi, aby sme ho dokázali žiť tak intenzívne, aby sme nakazili všetkých, ktorých stretneme na našej ceste“. (Preklad: Slovenská redakcia VR)
Zdroj obrázka: https://orthochristian.com/134478.html
