Homília pápeža Františka na Božskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho v Prešove
14. 09. 2021
Pápež František počas homílie v Prešove – Foto: TASR/ TK KBS/ Michal Svítok
Prešov 14. septembra (TK KBS) V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka na Božskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho v Prešove.
„My – hlása sv. Pavol – ohlasujeme Krista ukrižovaného (…), Božiu moc a Božiu múdrosť“. Z druhej strany apoštol netají, že kríž v očiach ľudskej múdrosti predstavuje niečo celkom iné: je „pohoršením“ a „bláznovstvom“ (1 Kor 1, 23 – 24). Kríž bol nástrojom smrti, a predsa z neho vzišiel život. Bol tým, na čo sa nikto nechcel pozerať a predsa nám zjavil krásu Božej lásky. Preto ho uctieva svätý Boží ľud a oslavuje liturgia dnešného sviatku. Evanjelium sv. Jána nás vedie a pomáha nám vstúpiť do tohto tajomstva. Evanjelista totiž stál práve tam, pod krížom. Hľadí na už mŕtveho Ježiša, zaveseného na dreve a píše: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo…“ (Ján 19, 35). Svätý Ján vidí a vydáva svedectvo.
Najprv vidí. Ale čo videl Ján pod krížom? Určite to, čo videli iní: Ježiš, nevinný a dobrý, brutálne zomiera medzi dvomi zločincami. Jedna z mnohých nespravodlivostí, jedna z mnohých krvavých obetí, ktoré nemenia dejiny, jedna z mnohých ukážok, že tok udalostí vo svete sa nemení: dobrí sú odstránení a zlí víťazia a prosperujú. V očiach sveta je kríž prehrou. Aj nám hrozí nebezpečenstvo, že sa zastavíme pri tomto prvom povrchnom pohľade, že neprijmeme logiku kríža; že neprijmeme, že Boh nás zachraňuje dovoľujúc, aby sa na ňom vyzúrilo zlo sveta. Neprijať, alebo len slovami, Boha slabého a ukrižovaného a snívať o bohu silnom a triumfálnom. Je to veľké pokušenie. Koľkokrát túžime po kresťanstve víťazov, po triumfálnom kresťanstve, ktoré by bolo dôležité a významné, oslavované a uctievané. Ale kresťanstvo bez kríža je svetské a stáva sa neplodným.
Svätý Ján videl v kríži Božie dielo. Spoznal v ukrižovanom Kristovi Božiu slávu. Nehľadiac na zdanie videl, že On neprehral, ale je Boh, ktorý sa dobrovoľne ponúka za každého človeka. Prečo to urobil? Mohol si zachrániť život, mohol sa držať obďaleč od našich najbiednejších a najkrutejších dejín. A predsa, chcel vojsť do vnútra, ponoriť sa do nich. Preto si vybral najťažšiu cestu: kríž. Aby nebol na zemi žiadny človek až tak zúfalý, že by sa s ním nemohol stretnúť. Dokonca aj v beznádeji, v tme, v opustenosti, v hanbe za svoju biedu a omyly. Práve tam, kde si myslíme, že Boh nemôže byť, práve tam vstúpil. Aby zachránil kohokoľvek, kto je zúfalý, chcel okúsiť zúfalstvo. Aby sa naša najtrpkejšia beznádej stala aj jeho, zvolal na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46; Ž 22,1). Zvolanie, ktoré zachraňuje. Zachraňuje, lebo Boh zobral na seba dokonca aj našu opustenosť. S ním už nie sme viac sami, už nikdy viac.
Ako sa môžeme naučiť vidieť v kríži slávu? Niektorí svätí učili, že kríž je ako kniha, ktorú, treba otvoriť a čítať, aby sme ju spoznali. Knihu nestačí kúpiť, pozrieť sa na ňu a vystaviť si ju doma na peknom mieste. To isté platí pre kríž: je namaľovaný alebo vytesaný na mnohých miestach našich chrámov. Krížikov je nespočetne veľa: na krku, v dome, v aute, vo vrecku. Ale neosoží nám to, ak sa nezastavíme, nezahľadíme na Ukrižovaného a neotvoríme mu srdce, ak sa nenecháme očariť jeho ranami, otvorenými pre nás, ak sa naše srdce nenaplní dojatím a nebudeme plakať pred Bohom, ktorý je zranený z lásky k nám. Ak tak neurobíme, kríž pre nás zostane neprečítanou knihou, ktorej názov a autora dobre poznáme, ale ktorá nemá vplyv na náš život. Neobmedzujme kríž iba na predmet zbožnosti a o to menej na politický symbol alebo na znak náboženského a sociálneho významu.
Z nazerania na kríž vychádza druhý krok: vydávanie svedectva. Keď sa pohľadom ponoríme do Ježiša, jeho tvár sa začne odrážať na našej: jeho črty sa stanú našimi, Kristova láska si nás podmaní a premení nás. Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo Kristovej lásky vo veľmi ťažkých časoch, keď všetky okolnosti radili mlčať, zostať v bezpečí, nevyznávať vieru. Ale nemohli, nemohli nevydávať svedectvo. Koľko ušľachtilých ľudí trpelo a zomrelo tu na Slovensku kvôli menu Ježiš! Svedectvo naplnené z lásky k Tomu, na koho toľko hľadeli. Tak, až sa mu začali podobať, dokonca aj v smrti.
Myslím aj na naše časy, v ktorých nechýbajú príležitosti vydávať svedectvo. Tu, vďaka Bohu, nie sú kresťania prenasledovaní, ako v mnohých iných častiach sveta. Zosvetštenie a vlažnosť však znehodnocujú svedectvo, kým kríž vyžaduje jasné svedectvo, pretože kríž nechce byť zástavou, ktorú by vystavovali, ale čistým prameňom nového spôsobu života. Aký spôsob? Ten evanjeliový, toho z Blahoslavenstiev. Svedok, ktorý má kríž v srdci a nie iba na krku, nevidí nikoho ako nepriateľa, ale všetkých ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život. Svedok kríža si nepamätá krivdy z minulosti a nenarieka nad prítomnosťou. Svedok kríža nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc: nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Nehľadá vlastné výhody, aby sa potom ukázal zbožný: toto by bolo náboženstvo pretvárky, nie vydávanie svedectva ukrižovaného Boha. Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu: pokornú lásku. Nestará sa o prízemné víťazstvá, pretože vie, že Kristova láska je plodná v každodennom živote a všetko pretvára, ale zvnútra ako semienko, ktoré padlo do zeme, zomrelo a prináša ovocie.
Drahí bratia a sestry, videli ste svedkov. Zachovajte si milú spomienku na osoby, ktoré vás živili a vychovávali vo viere. Boli to skromni a jednoduchí ľudia, ktorí dali svoj život, milovali až do konca. To sú naši hrdinovia, hrdinovia každodennosti a práve ich životy menia dejiny. Svedkovia plodia nových svedkov, lebo sú darcami života. Takto sa šíri viera: nie mocou sveta, ale múdrosťou kríža; nie štruktúrami, ale svedectvom. A dnes, vo vyzývavom tichu kríža, sa nás všetkých Pán pýta sa aj teba: „Chceš byť mojím svedkom?“.
Na Kalvárii stála s Jánom Matka Božia. Nikto nevidel tak ako ona otvorenú knihu kríža a nevydal o tom svedectvo skrze pokornú lásku. Na jej príhovor prosme o milosť obrátiť pohľad srdca na Ukrižovaného. Vtedy naša viera bude prekvitať v plnosti, vtedy naše svedectvo prinesie ovocie.
(Zdroj: Pápež František v Prešove 14.9.2021 – homília všetky príhovory na Slovensku – pdf )
Príhovor pápeža Františka slovenským gréckokatolíkom – 6. októbra 2018 v Ríme
Prinášame príhovor Svätého Otca Františka slovenským gréckokatolíkom, účastníkom Ďakovnej púte Prešovskej archieparchie v Jubilejnom roku 200-ročnice zriadenia eparchie a ďalších výročí. Skupinu 1300 pútnikov Svätý Otec prijal v sobotu 6. októbra v Aule Pavla VI. pol hodinu pred poludním.
Pri audiencii slovenských pútnikov sprevádzali prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak SJ, košický eparcha Mons. Milan Chautur CSsR, bratislavský eparcha Peter Rusnák a torontský eparcha Marián Andrej Pacák CSsR, za účasti sekretára Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ.
V mene všetkých prítomných Svätého Otca na úvod pozdravil vladyka Babjak. Svätý Otec sa Slovákom prihovoril v taliančine. Preklad celého jeho príhovoru na záver audiencie prečítal oficiál vatikánskeho Štátneho sekretariátu Mons. František Novajovský.
Príhovor Svätého Otca v plnom znení
Drahí bratia a sestry! Srdečne vás vítam a ďakujem vám za vašu vrúcnu priazeň!
Keď svätý Ján Pavol II. hovoril v roku 1995 v Prešove, vzal si na prirovnanie krásny obraz okolitej prírody, aby opísal identitu a poslanie gréckokatolíckych komunít: «… v priezračných vodách sa zrkadlí majestátna výška končiarov. Tento kraj jedinečný v rozmanitosti stvorenia hovorí nám o kráse a dobrote Stvoriteľa. Od južných svahov Tatier až po zemplínsku rovinu už stáročia žijú popri bratoch a sestrách latinského obradu spoločenstvá východného obradu. Aj ony sú ako malé jazierka-plesá povolané predstavovať priezračnú a žiarivú Božiu dobrotu. To sám Pán obdarúva svoju Cirkev bohatstvom foriem a jednotlivých tradícií» (Príhovor katolíkom byzantského obradu pri modlitbe Akatist, 2. júl 1995, 6). Toľko sv. Ján Pavol II.
Gréckokatolícku cirkev na Slovensku môžeme považovať za vyjadrenie krásy v rozmanitosti foriem cirkevného života, tej rozmanitosti, ktorá „nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou.“ (II. vatikánsky koncil, Dekrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum, 2).
Dnes tu s pápežom oslavujete 200 rokov založenia Prešovskej eparchie, ktorá sa zrodila vyčlenením z vašej materskej Mukačevskej eparchie, teraz na území Ukrajiny. Vaša eparchia sa ďalej rozvíjala a stala sa matkou novej cirkevnej rodiny, vytvoriac ďalšie tri eparchie, z ktorých jedna je v Kanade, a pred desiatimi rokmi sa stala sídlom Metropolie sui iuris.
Pri tejto dnešnej príležitosti vás môžem všetkých pozdraviť, počnúc vašim metropolitom Mons. Jánom Babjakom – ktorý chodí do lesov zbierať huby a prináša mi ich −, ktorého sprevádzajú spolubratia biskupi Mons. Chautur z Košíc, Mons. Rusnák z Bratislavy a Mons. Pacák, nový biskup v Kanade. Drahí bratia, pokračujte vo vašom poslaní vodcov a otcov božieho ľudu, ktorý vám bol zverený. Nasledujte žiarivý príklad blahoslavených mučeníkov biskupov Petra Pavla Gojdiča a Vasiľa Hopka. Rozširujte dobro, pokoj, veľkodušnosť a miernosť, s hlbokou poníženosťou a jednoduchosťou, ostávajúc neustále pastiermi podľa Srdca Boha, ktorý je Otcom a nasledujte konanie Krista, ktorý neprišiel aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.
Takto som si istý, že kňazi, vaši prví spolupracovníci, vás budú nasledovať so stále väčšou radosťou a nadšením, s obetavosťou pre službu Cirkvi, ktorá sa od nich vyžaduje. Drahí kňazi, všetkých čo najsrdečnejšie pozdravujem, vás, žijúcich v celibáte i ženatých s vašimi rodinami, ako aj rehoľníkov. Ďakujem vám za vašu prácu medzi svätým veriacim božím ľudom. Kňazské rodiny dnes prežívajú špeciálne poslanie, keď sa pochybuje, ak nie priam útočí, proti samotnému ideálu rodiny: vy ponúkajte svedectvo zdravého a príkladného života. Aj vy môžete načerpať z príkladov existujúcich v dejinách vašej cirkvi počas desaťročí prenasledovania v druhej polovici minulého storočia, pri deportáciách a všemožných obmedzeniach. Viem, že Mons. Babjak zozbieral a publikoval veľa ich príbehov. Dnes je na vašej generácii, aby ste ukázali tú istú vernosť, azda nie voči priamemu a násilnému prenasledovaniu, ale pri ťažkostiach a nebezpečenstvách iného druhu. Dnes kňazov, podobne ako aj seminaristov – ktorých rovnako pozdravujem – pokúšajú dve protikladné tendencie: sekularizmus, ktorý ich privádza k svetáckosti, alebo uzavretie sa k zašlým, dokonca nie evanjeliovým spôsobom chápania svojho cirkevného poslania, k spôsobom, ktoré vedú k sterilnému klerikalizmu.
Príkladný rehoľný život, či už u mužov alebo u žien, ako aj príslušnosť k niektorým novým cirkevným hnutiam, tvoria súčasť zdravých a silných cirkevných väzieb. V tomto kontexte vám dnes znovu predkladám príklad blahoslaveného Metoda Dominika Trčku, mučeníka viery.
Vy všetci, drahí pútnici zo Slovenska!
Vo vašej radostnej prítomnosti tu, spolu s vašimi pastiermi, vidím nadšenú a zbožnú tvár Cirkvi pevnej vo viere, ktorá si uvedomuje svoju dôstojnosť a je hrdá na svoju cirkevnú identitu. Takto ste hodnými deťmi tej evanjelizácie, ktorú v plnej vernosti Apoštolskému stolcu vykonali patróni Európy, svätí Cyril a Metod. Európsky kontinent, tak na východe ako i na západe, potrebuje znovu objaviť svoje korene a svoje povolanie; a z kresťanských koreňov nemôžu nevyrásť pevné stromy, ktoré prinášajú ovocie plného rešpektovania dôstojnosti človeka, v každej situácii a v každom období života.
Povzbudzujem vás, aby ste si chránili vašu byzantskú tradíciu, ktorú som sa aj ja od mladosti učil poznávať a milovať: odhaľte ju a žite ju naplno – ako učí Druhý vatikánsky koncil −, venujúc veľkú pozornosť spôsobom evanjelizácie a katechézy, pri ktorých – ešte prv než pastieri – sú protagonistami rodičia a starí rodičia, od ktorých sme sa mnohí naučili prvé modlitby a kresťanský spôsob života. Vďaka otcom, mamám, starým rodičom aj všetkým vychovávateľom, ktorí ste tu prítomní, za vaše neodmysliteľné svedectvo!
Drahí bratia a sestry, prosím vás o zvláštnu spomienku na mňa, keď onedlho budete sláviť Božskú liturgiu v Bazilike Santa Maria Maggiore, v chráme tak vzácnom pre pamiatku svätých Cyrila a Metoda a teda i pre vaše dejiny. Svätá Matka Božia, na ktorú hľadíme s nádejou a detinskou láskou, nech chráni svojim príhovorom Cirkev v tomto čase skúšky a nech bdie nad prácou Biskupskej synody o mladých, ktorú sme nedávno začali. Ďakujem vám a žehnám všetkých vás, vašich drahých a celú gréckokatolícku komunitu na Slovensku.
(Preklad: Mons. František Novajovský)
(Zdroj)
Ján Pavol II. – PREŠOV 2. JÚLA 1995
MESTSKÁ HALA PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA PRI MODLITBE AKATIST
Slava Isusu Christu!
Ctihodní bratia biskupi, milovaní veriaci tejto gréckokatolíckej eparchie, drahí Prešovčania! „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ (Lk 1,49) Magnifikat, ktorý odznel v tejto krásnej byzantskej liturgii, je radostný chválospev Panny Márie, poníženej Pánovej služobnice, ktorá obdivuje veľké veci, ktoré jej urobil Všemohúci. Týmito slovami Panny Márie sa vyjadruje Cirkev, keď ďakuje Pánovi za prijaté dobrodenia. Zvlášť sa nimi vyjadruje gréckokatolícka cirkev na Slovensku, ktorá môže po rokoch tvrdého útlaku znova slobodne dýchať. Dnes sa k vám, drahí bratia a sestry, tými istými slovami presvätej Panny pridáva Petrov nástupca. Srdečne pozdravujem vášho biskupa Jána Hirku a jeho pomocného biskupa Milana Chautura, prítomných biskupov, občianskych predstaviteľov a všetkých vás, čo sa zúčastňujete na tomto slávnostnom akatiste. Som tu, aby som s vami chválil Pána a tešil sa z veľkých vecí, ktoré vám a pre vás urobil Pán. Zo srdca pozdravujem aj veriacich pravoslávnej cirkvi a ich pastierov. Ešte cítim živú radosť zo stretnutia s ekumenickým patriarchom Bartolomejom prvým v Ríme na sviatok svätého Petra a Pavla. Modlím sa za odstránenie všetkých napätí, ktoré vznikli z historických dôvodov, aby sme mohli kráčať vo vzájomnom porozumení k plnej jednote. Chcem sa prihovoriť aj všetkým tu prítomným Rusínom. Drahí bratia a sestry, ďakujem vám za vašu účasť. Nech Pán daruje pokoj a šťastný kresťanský život vašim spoločenstvám a vašim rodinám.
Prichádzajú mi na myseľ slová svätého Pavla Efezanom: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,4-6) Pri tejto svojej návšteve Slovenska, najmä v tejto jeho východnej časti mohol som osobne poznať zvláštnosti, ktoré charakterizujú náboženský život a tradície tohto kraja. Tu sa Západ stretá s Východom, latinský obrad s východným. Takmer hmatateľne tu možno cítiť stopy dedičstva a posolstva svätého Cyrila a Metoda, apoštolov Slovanov a spolupatrónov Európy. Svätí solúnski bratia vypracovali svojou evanjelizačnou činnosťou model cirkevného života, ktorý v sebe spája bohatstvo východnej tradície v oblasti práva, liturgie, teológie a spirituality s princípom jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi v spoločenstve s rímskym biskupom.
V dejinách boli chvíle, keď sa zdalo veľmi ťažké zachovať tento model, ktorý spájal rozdielnosť tradícií s požiadavkou jednoty, akú chcel Kristus pre svoju Cirkev. Ale vaša prítomnosť tu je výrečným svedectvom o tom, ako možno byť po stáročia a napriek všetkým ťažkostiam vernými pôvodnému modelu, ktorý uskutočnili svätí Cyril a Metod, a pritom zachovať jednotu so všeobecnou Cirkvou a Rímskou stolicou, ktorá je z Božej vôle jej stredom. Buďte hrdí na túto svoju pradávnu tradíciu, uchovajte si jednotu medzi sebou a chráňte ju pred každým zárodkom nesvornosti a rozdelenia. Vašou silou je duchovná jednota, ktorá sa prejavuje vo svornom konaní. Všetci si pamätáte dramatickú situáciu v nedávnej minulosti, keď sily ideológie, ktorá je v rozpore so slobodou a dôstojnosťou človeka, odsúdili vaše cirkevné spoločenstvo na zánik. Ale Boh „zosadil mocnárov z trónov a povýšil ponížených“ (Lk 1,52), pretože boli medzi sebou solidárni v Kristovej láske.
„Blahoslavení tí, čo uverili, že sa splnia Pánove slová“ (porov. Lk 1,45). Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým dôkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť utrpenie biskupa Vasiľa Hopku a mučeníctvo biskupa Pavla Gojdiča. Na prahu tretieho kresťanského tisícročia je to vzácny príspevok, ktorý vaše spoločenstvo dáva do pokladnice Cirkvi a najmä v prospech ekumenizmu. Cesta k plnej jednote všetkých Pánových učeníkov je úloha, ktorá zaväzuje každého. Vykonáva sa modlitbou, apoštolskou prácou, každodenným svedectvom, očisťovaním historickej pamäti a nadovšetko obrátením srdca. V poslednej encyklike o ekumenizme som napísal, že „sa vyžaduje pokojný a jasný pohľad pravdy, oživovaný Božím milosrdenstvom, schopný oslobodiť ducha a vzbudiť v každom novú ochotu ohlasovať evanjelium človekovi z každého ľudu a národa“ (Ut unum sint, č. 2). Pán Ježiš v predvečer svojho umučenia prosil Otca, „aby všetci boli jedno“, aby „svet uveril“ (Jn 17,21), a hneď potom dodal: „aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17,22). Hľa, Boží plán s Cirkvou: ona „nie je skutočnosťou uzavretou do seba, ale je ustavične otvorená misionárskej a ekumenickej dynamike“, je povolaná „zhromaždiť všetkých a všetko v Kristovi; byť pre všetkých ,neoddeliteľnou sviatosťou jednoty'“ (Kongregácia pre vieroučné otázky, deklarácia Communionis notio, 4). Touto cestou musíme kráčať všetci, pohýnaní láskou k pravde, ale bez zanedbávania požiadaviek vzájomnej lásky.
„Jedno telo, jeden Duch“ (Ef 4,4). Jednotu Kristovej Cirkvi ozdobuje prijatie zákonitých odlišností. Ony v priebehu dejín umožnili, že sa živé ohlasovanie evanjelia stalo osobitným vlastníctvom a tradíciou každého ľudu. Bratia a sestry východného obradu, po stáročia ste si zachovali svoju liturgiu a nahromadili bohaté duchovné dedičstvo, ktoré charakterizuje vašu cirkev. Hovoria o ňom posvätné budovy, ikony, spevy a pobožnosti. Buďte vďační Bohu za bohatstvo, ktorým vás obdaroval a zostaňte verní darom, ktorými vás zahrnul.
Často som od slovenských pútnikov, ktorí prišli do Ríma, počul pozvanie: „Svätý Otče, príďte si pozrieť Tatry aj z ich južnej strany!“ Dnes sa napĺňa táto vaša i moja túžba. Tatry, naše spoločné Tatry, také drahé Poliakom i Slovákom, skrývajú v sebe množstvo malých jazier zvaných „plesá“. V ich priezračných vodách sa zrkadlí majestátna výška končiarov. Tento kraj jedinečný v rozmanitosti stvorenia hovorí nám o kráse a dobrote Stvoriteľa. Od južných svahov Tatier až po zemplínsku rovinu už stáročia žijú popri bratoch a sestrách latinského obradu spoločenstvá východného obradu. Aj ony sú ako malé jazierka-plesá povolané predstavovať priezračnú a žiarivú Božiu dobrotu. To sám Pán obdarúva svoju Cirkev bohatstvom foriem a jednotlivých tradícií. preto kdekoľvek žijú katolíci byzantského obradu medzi veriacimi iného obradu, je povinnosťou všetkých usilovať sa o to, aby sa ani jedno z týchto „plies“ neumenšovalo alebo dokonca zmizlo.
V nedávnom apoštolskom liste Orientale lumen som zdôraznil, že v prvom tisícročí kresťanstva „rozvoj rozdielnych skúseností cirkevného života neprekážal kresťanom, aby vďaka vzájomným vzťahom poznali a prežívali istotu, že sú doma v ktorejkoľvek cirkvi, pretože sa v každej z nich vznáša v obdivuhodnej rozmanitosti jazykov a tónov chvála jedinému Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Všetci sa zhromažďovali na slávení Eucharistie, ktorá je srdcom a vzorom spoločenstva nielen v oblasti duchovnosti a morálneho života, ale aj keď ide o rôzne úlohy a služby pod vedením biskupa, nástupcu apoštolov“ (č. 24). Práve toto mal na zreteli Druhý vatikánsky koncil, keď žiadal, aby sa všade dbalo na ochranu a vzrast partikulárnych cirkví východného obradu (porov. dekrét Orientalium ecclesiarum, 4). Stretnutie rozličných kresťanských tradícií má viesť k opravdivému dialógu, ktorý je vždy vzájomnou výmenou duchovných darov (porov. Lumen gentium, 13). A to tvorí základ pre vzrast jednoty.
Toto dedičstvo, ktoré vaši otcovia úzkostlivo a odvážne chránili, sa zveruje vám mladým. Znova objavte svoje korene! Sú to kresťanské korene, ktoré priniesli hodnoty a civilizáciu celej Európe tak na Východe, ako aj na Západe. Ony čerpajú silu zo svedectva vašich otcov, ktorí hrdinsky zostali verní Kristovi aj napriek ťažkostiam a skúškam, ktoré museli podstúpiť v priebehu dejín. Tým, ktorí z rozličných dôvodov stratili zmysel pre toto dedičstvo, pomôže na ceste k znovuobjaveniu viery, aby ju dobre poznali, aby ju mohli milovať a usilovali sa podľa nej každý deň žiť. Aj toto je vaša úloha, ktorú máte plniť spolu so svojimi rodičmi, katechétmi, kňazmi a v plnej jednote so svojím biskupom.
Drahí veriaci! Dnes spievame hymnus akatist, ten krásny spev, ktorý byzantská liturgia zložila na počesť Bohorodičky Márie vždy Panny, Theotokos, ktorá dala svetu Vykupiteľa človeka. Rád by som sa odtiaľto vybral na duchovnú púť po všetkých miestach, kde sa od stáročí schádzajú veriaci tejto eparchie na modlitbu k Panne Márii: do Lutiny, Klokočova, Krásneho Brodu a Bukovej Hôrky a v duchu sa zastavil v mnohých iných kostoloch zasvätených Panne Márii. Matka je osoba, ktorá v každej rodine spája všetkých jej členov. Je to práve ona, ktorá vie svojou láskou urovnať spory a odstrániť nedorozumenia. Kiež sa Mária vždy Panna, Matka Pána a Matka Cirkvi, prihovára za nás všetkých u svojho Syna. Nech vyprosí najmä jednotu pre členov vašej cirkvi, pre všetkých kresťanov a pre všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí žijú v tejto krásnej časti Slovenska. K týmto žičeniam s veľkou radosťou pripájam a všetkým vám udeľujem apoštolské požehnanie.
2022:
