Súčasti ako pomôcka na pamätanie, čo je potrebné k sviatosti zmierenia (pred, pri a po spovedi) : Spytujem – ľutujem – sľúbim – vyznám – splním.
(Pod textom je aj spovedné zrkadlo.)
Od nášho postoja k sv. spovedi závisí naša spása, náš večný život, preto sv. zmierenia nemôžme brať ako formalitu pred Veľkými sviatkami, ale modliť sa za vlastnú dobrú sv. spoveď. (Viruju, Ž 51(50), Ž 103(102), Kajúci akatist )
Boh nás znova a znova z veľkou láskou dvíha, odpúšťa a uzdravuje, ak máme úprimnú túžbu vrátiť sa k nemu. Je to on, ktorý nás vyzerá na pol-ceste ako Otec márnotratného syna.
Na sv. spoveď je potrebné sa pripraviť už doma, po ceste, modlitbou a spytovaním svedomia, a vzbudením si ľútosti s túžbou zanechať a chrániť sa hriechu, a nahradiť prípadnú úmyselne spôsobenú škodu.
Na spytovanie svedomia sú rôzne „spovedné zrkadlá“, základ tvorí 10 Božích prikázaní a Pät cirkevných, (v myšlienkach, slovách, skutoch, zanedbávaní dobrého). Tiež podľa smerovania moj vzťah k Bohu, k blížnemu a k sebe samému. Tiež prikázanie lásky k Bohu, k blížnemu a k sebe samému.
Svätí hovoria, že milosť vidieť svoje vlastné hriechy je väčšia milosť ako dar, milosť robiť zázraky a uzdravenia.
K lekárovi nechodíme rozprávať mu, že ešte vládzeme chodiť, že dýchame, že ešte nejako vidíme, hovoríme mu o tom, čo v nás je choré, čo nás bolí, čo nefunguje.
Podobne vo sviatosti (tajomstve) zmierenia – sv. spovedi, Kristovi, ktorý tam je ukrytý v kňazovi, vyznávame hlavne svoje hriechy, nie hriechy iných, ani nie to, čo sa nám podarilo (to môžme popri tom, ak nie je za nami rad čakajúcich). Kňaz sám je hriešnik, nemusíme najprv dokazovať, že sme „dobrí kresťania“, aby sme potom mohli vyznať hriechy.
Najdôležitejšia vo sviatosti zmierenia je naša úprimná túžba luťovať svoje hriechy z lásky k dobrému Bohu, snaha zanechať hriech, snaha vyznať všetky, hlavne tažké hriechy, na ktoré si pri spytovaní svedomia spomenieme. Sviatosť nám odpúšťa všetky hriechy, ak ich úprimne vyznávame.
Ak úmyselne zatajíme tažký hriech, neodpúšťa sa nám nič, a len konáme další tažký hriech svätokrádeže a ak chceme skutočne prijať odpustenie, potrebujeme vyznať všetky tažké hriechy, aj to, že sme niečo v minulosti zatajili.
Ak zabudneme vyznať tažký hriech, odpúšťa sa nám, ale je potrebné pri najbližšej obvyklej sv. spovedi tento hriech vyznať s tým, že sme ho minule zabudli vyznať.
Duchovní otcovia odporúčajú vyznávať všetky hriechy, aj ľahké, na ktoré si spomenieme.
Svätá spoveď – krátky postup:
Keď prichádzaš vyznať svoje hriechy, pozdrav sa:
„Slava Isusu Christu!“
Kňaz ti odpovie na pozdrav: „Slava i vo viki!“
Potom sa prežehnáš (už kľačiac alebo sediac): „V mene Otca i Syna
i Svätého Ducha. Amen.“
Kňaz ťa môže povzbudiť k vyznaniu hriechov napríklad slovami: „Pán nech je
v tvojom srdci, aby si skrúšene vyznal/a svoje hriechy“.
Odpovieš: „Amen.“
Pokračuješ: „Spovedám sa trojjedinému Bohu i Vám duchovný otče,
že som od svojho malička/od poslednej spovede spáchal/a tieto
hriechy: … (teraz prečítaš hriechy, ktoré si si napísal/a doma pri spytovaní
svedomia.)
Vyznanie hriechov zakončíš slovami: „Na viac hriechov si už
nepamätám.“
Kňaz ti povie poučenie a určí ti skutok kajúcnosti, ktorý je potrebné vykonať, ak nevieme, môžme poprosiť hneď o zmenu skutku kajúcnosti.
Potom prejavíš svoju ľútosť slovami (aspoň polonahlas, alebo nahlas, nie len v duchu):
Bože láska moja, Teba milujem,
preto svoje hriechy veľmi ľutujem,
nechcem viac uraziť tvoju dobrotu,
prosím ťa, odpusť mi pre Krv Kristovu.
alebo:
„Ľutujem všetky svoje hriechy, ktorými som urazil/a
najláskavejšieho Boha. Sľubujem, že sa polepším a budem sa
chrániť od hriechu“. alebo inú modlitbu ľútosti.
alebo: Bože, buď milostivý mne hriešnemu (3x).
alebo po cirkevnoslovansky, alebo ukrajinsky modlitbu ľutosti, ktorú sme sa učili pri príprave na 1. sv. spoveď (1. sv. prijímanie).
Potom prijmeš rozhrešenie od kňaza a pri slovách: A ja, nehodný kňaz, jeho
mocou, ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich
hriechov v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ sa prežehnáš a povieš:
„Amen“.
Potom ti kňaz povie: „Choď v pokoji a viac už nehreš.“
Potom vstaneš a odídeš s pozdravom: „S Pánom Bohom“ alebo „S
Bohom“
Viac o svätej spovedi, o dokonalej ľútosti od o. Štefana Paločka tu
Ž 51(50), Ž 103(102): Od Dávida. Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. 2 Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. 3 Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; 4 on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou; 5 on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi. 6 Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným. 7 Mojžišovi zjavil svoje cesty a synom Izraela svoje skutky. 8 Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. 9 Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. 10 Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. 11 Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. 12 Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. 13 Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
Pápež František o sviatosti zmierenia ( „Keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok,“ povedal Svätý Otec František.)
Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie. Hovorí o tom aj svätý pápež Ján Pavol II.: „Dobre prežívaná sviatosť zmierenia sa môže stať zdrojom obrovskej radosti ľudského ducha, takej radosti, akej sa nám z iných zdrojov nedostáva.“ Zdroj aj tu
Spovedné zrkadlo podľa knižky: Pane, zmiluj sa, Petra 2009
Súčasti ako pomôcka na pamätanie, čo je potrebné k sviatosti zmierenia:
– spytujem
– ľutujem
– sľúbim
– vyznám
– splním
Súčasťou ľútosti je aj vrátenie ukradnutého a pod.
O ľútosti:
Sedem žalmov pokánia:
Žalm 6: Pane, nekarhaj ma v svojom hneve:
Žalm 31 (32): Blažený, komu sa odpustila neprávosť:
Žalm 37 (38): Nekarhaj ma, Pane, v svojom rozhorčení:
Žalm 50 (51): Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje veľké milosrdenstvo:
Žalm 101 (102): Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku tebe:
Žalm 129 (130): Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas:
Žalm 142 (143): Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu:
Sviatosť zmierenia témou generálnej audiencie Svätého Otca Františka
P:3, 19. 02. 2014 12:19, ZAH
Vatikán 19. februára (RV) Témou dnešnej katechézy Svätého Otca pri generálnej audiencii bola sviatosť zmierenia. V nadväznosti na úvodné čítanie z Matúšovho evanjelia o uzdravení ochrnutého pápež František poukázal na úlohu Ježiša ako lekára ľudskej duše i tela. Vysvetlil, že sviatosť pokánia a zmierenia je darom, ktorý vychádza z tajomstva Veľkej noci.
Poukázal na spojitosť tejto sviatosti so spoločenstvom: pri spovedi kňaz reprezentuje Boha, ale zároveň aj celé spoločenstvo, ktoré sa so svojím členom zmieruje a sprevádza ho na jeho ďalšej ceste obrátenia a dozrievania. Svätý Otec povzbudil veriacich nebáť sa zahanbenia, ktoré pociťuje človek, keď prichádza vyznať svoje hriechy, pretože aj toto má liečivý účinok. Pozval každého zamyslieť sa nad svojou praxou slávenia sviatosti zmierenia. „Keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok,“ povedal Svätý Otec František.
…
*
Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).
Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý môže dať iba Ježiš, iba on.
Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy – keďže na počiatku sa vykonávala verejne – do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a ľudského i kresťanského dozrievania.
Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. – Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. – „Ja sa však hanbím, otče!“ – Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.
Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny a choď na spoveď!
Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“ / Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ TK KBS
TV Logos – o. protosynkel Ľubomír Petrík:
Pozri aj http://grkatbb.fara.sk/chsv.html a grkat.net