BENEDIKT XVI. CIRKEVNÍ OTCOVIA „OD KLEMENTA RÍMSKEHO PO SVÄTÉHO AUGUSTÍNA“ DOBRÁ KNIHA TRNAVA 2009 (z generálnych audiencii v Ríme):

SVÄTÝ BAZIL VEĽKÝ I.

Život a dielo nes si chceme pripomenúť svätého Bazila, veľkého cirkevného otca, ktorého byzantské liturgické texty označujú za „svetlo Cirkvi“. Bol významným biskupom v 4. storočí. S obdivom naňho hľadí cirkev Východu i cirkev Západu, a to pre svätosť jeho života, vynikajúcu náuku a harmonickú syntézu mysliteľského i praktického nadania.

Narodil sa okolo roku 330 v rodine svätých, v ozajstnej „rodinnej cirkvi“, ktorá žila v atmosfére hlbokej viery. Vyštudoval u tých najlepších aténskych a carihradských učiteľov. Jeho svetské úspechy ho však neuspokojovali, a keďže si sám všimol, ako veľmi veľa času stratil márnosťami, sám vyznal: „Jedného dňa som sa akoby prebudil z hlbokého sna a obrátil som sa k obdivuhodnému svetlu evanjeliovej pravdy… I zaplakal som nad svojím biednym životom.“ (Porov. List 223,2) Keď ho k sebe pritiahol Kristus, začal pozerať iba naňho a iba jeho poslúchať (porov.

Morálne pravidlá 80,1). Urobil rozhodnutie zasvätiť sa mníšskemu spôsobu života v rozjímaní nad Svätým písmom a nad spismi cirkevných otcov, ako aj skutkom kresťanskej lásky (porov. Listy 2 a 22). Nasledoval aj príklad svojej sestry, svätej Makríny, ktorá v tom čase už žila asketickým mníšskym životom. Neskôr bol vysvätený za kňaza a v roku 370 aj za biskupa v Cézarei v Kapadócii, v dnešnom Turecku. 19 Prostredníctvom kázania a svojich spisov rozvíjal intenzívnu pastoračnú, teologickú a literárnu činnosť.

V rozumnej rovnováhe dokázal spojiť službu dušiam s horlivou modlitbou a rozjímaním v samote. Využijúc svoje osobné skúsenosti podporoval zakladanie mnohých „bratstiev“, čiže spoločenstiev kresťanov zasvätených Bohu, ktoré sám veľmi často navštevoval (porov. Gregor Nazianzský, Chváloreč na Bazila 43,29). Slovom i spismi, z ktorých mnohé sa nám zachovali, ich povzbudzoval, aby žili v dokonalosti a vzrastali v nej (Krátke pravidlá, proemium). Jeho dielami sa inšpirovali aj viacerí zakladatelia starovekého mníšstva, okrem iných aj Benedikt, ktorý Bazila pokladal za svojho učiteľa (porov. Regula 73,5).

Svätý Bazil totiž vytvoril veľmi špecifický druh mníšstva. Bratstvá neboli uzavreté voči spoločenstvu miestnej cirkvi, ale zostávali otvorené. Bazilovi mnísi boli súčasťou miestnej cirkvi a pôsobili ako jej oživujúci stredobod. Predchádzali ostatných veriacich nielen vo viere, ale i v užšom nasledovaní Krista. Preukazovali odhodlanú vernosť a lásku k nemu, a to najmä prostredníctvom skutkov dobročinnosti. Títo mnísi, ktorí viedli školy a nemocnice, sa venovali službe chudobným a tak prežívali kresťanský život v jeho dokonalosti.

Boží služobník Ján Pavol II. hovoriac o mníšskom spôsobe života napísal: „Mnohí zastávajú názor, že základy tej vrcholnej štruktúry života Cirkvi, ktorou je mníšsky spôsob života, položil na celé stáročia najmä svätý Bazil. Uznávajú, že bez Bazilovho pričinenia by tento spôsob života prinajmenšom nebolo možné zadefinovať v jeho najvlastnejšej podstate.“ (Apoštolský list Patres Ecclesiae, 2) Bazil sa ako biskup a pastier svojej rozsiahlej diecézy stále zaoberal neľahkými materiálnymi podmienkami, v ktorých žili veriaci. Odhodlane poukazoval na nešváry, angažoval sa za tých najbiednejších a najviac odstrkovaných. Zasahoval aj u vladárov, aby zmierňoval utrpenie ľudu, a to najmä v obdobiach pohrôm.

Bdel nad slobodou Cirkvi a dokázal sa postaviť aj proti mocným, aby hájil právo vyznávať pravú vieru (porov. Gregor Nazianzský, Reč 43,48-51). Bohu, ktorý je láska, Bazil vydal silné svedectvo tým, že postavil množstvo útulkov pre núdznych (porov. Bazil, List 94). Bolo to niečo ako mestečko milosrdenstva, ktoré po ňom dostalo meno Basilias (porov. Sozomenos, Cirkevné dejiny 6,34).

Basilias stojí na počiatku rozvoja moderných nemocničných zariadení, ktoré sa starajú o liečbu a zotavenie chorých. Bazil si uvedomoval, že „liturgia je vyvrcholením, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum Concilium 10). Hoci sa usiloval konať diela kresťanskej lásky, ktoré sú vonkajším vyjadrením viery, bol aj rozumným „liturgickým reformátorom“ (porov. Gregor Nazianzský, Reč 43,34). Zanechal nám totiž veľkolepú eucharistickú modlitbu (anaforu), ktorá nesie jeho meno, a vytvoril aj základný poriadok modlitby a spevu žalmov. Vďaka nemu sa ľud zoznámil so žalmami a obľúbil si ich.

Bazil sa žalmy zvykol modlievať aj v noci (porov. Bazil, Homílie k Žalmom 1,1-2). Tu môžeme vidieť, ako liturgia, poklona a modlitba idú ruka v ruke s kresťanskou láskou a vzájomne sa podmieňujú. S horlivosťou a odvahou sa Bazil dokázal postaviť aj proti heretikom, ktorí popierali, že Ježiš Kristus je Boh rovnako ako Otec (porov. Bazil, List 9,3, List 52,1-3, Proti Eunómiovi 1,20). Proti tým, čo neprijímali božstvo Ducha Svätého, zastával názor, že aj Duch je Boh a „treba ho zaradiť k Otcovi a Synovi a patrí mu rovnaká sláva“ (porov.

O Duchu Svätom). Z tohto dôvodu je Bazil jedným z veľkých cirkevných otcov, ktorí sformulovali náuku o Najsvätejšej Trojici. Jeden jediný Boh, práve preto, že je láskou, je Bohom v troch osobách, ktoré tvoria tú najhlbšiu jednotu, aká môže existovať, totiž Božiu jednotu. Vo svojej láske ku Kristovi a jeho evanjeliu sa veľký Kapadóčan zasadzoval aj za zacelenie rozdelení v rámci Cirkvi (porov. Listy 70 a 243). Pričinil sa o to, aby sa – všetci obrátili ku Kristovi a jeho slovu (porov.

O súde 4), ktoré je zjednocujúcou silou a ktoré majú všetci veriaci poslúchať (porov. Tamže, 1-3). Na záver ešte pripomeňme, že Bazil sa celkom oddával vernej službe Cirkvi v mnohorakých podobách svojej biskupskej služby. Podľa programu, ktorý si sám vytýčil, sa stal „apoštolom a služobníkom Krista, vysluhovateľom Božích tajomstiev, ohlasovateľom Božieho kráľovstva, vzorom a pravidlom zbožnosti, okom na tele Cirkvi, pastierom Kristových ovečiek, ľútostivým lekárom, otcom a pestúnom, Božím spolupracovníkom a jeho rozsievačom, staviteľom Božieho chrámu“ (porov. Morálne pravidlá 80,11-20). Toto je program, ktorý svätý biskup odovzdáva ohlasovateľom slova.

Odovzdáva im ho tak včera, ako i dnes. Je to program, ktorý sa on sám svedomito snažil uskutočňovať. V roku 379 sa Bazil – ani nie päťdesiatročný – zničený námahami a askézou vrátil k Bohu „v nádeji na večný život, skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (O krste 1,2,9). Bol to človek, ktorý žil skutočne s pohľadom upretým na Krista, človek plný lásky k blížnemu. Bazil, naplnený nádejou a radosťou z viery, aj nám ukazuje, ako sa máme stať ozajstnými kresťanmi. (Generálna audiencia, 4. júla 2007, Aula Pavla VI.)

SVÄTÝ BAZIL VEĽKÝ II.- Náuka

Témou našej ostatnej katechézy boli život a dielo svätého Bazila. Dnes sa budeme venovať niektorým aspektom Bazilovho posolstva, ktoré zostávajú aktuálne aj pre nás v dnešných časoch. Predovšetkým ide o odkaz na tajomstvo Boha, ktorý zostáva tým najvýznamnejším a životne dôležitým stredobodom ľudskej existencie.

Otec je „počiatkom všetkého a príčinou bytia všetkého, čo jestvuje, koreňom žijúcich“ (Homília o viere 15,2). Je predovšetkým „Otcom nášho Pána Ježiša Krista“ (Anafora sv. Bazila). Tým, že sa prostredníctvom stvorení dostávame k Bohu, „uvedomujeme si jeho dobrotu a jeho múdrosť“ (Bazil, Proti Eunomiovi 1,14). Syn je „obrazom Otcovej dobroty a pečaťou rovnakej podoby ako on“ (porov. Anafora sv.

Bazila). Svojou poslušnosťou a svojím utrpením vtelené Božie Slovo uskutočnilo poslanie Vykupiteľa človeka (porov. Homília k Žalmom 48,8: porov. aj O krste 1,2,17). V Bazilovej náuke nachádzajú široký priestor úvahy o účinkovaní Ducha Svätého. „Z neho, z Krista, zažiaril Duch Svätý: Duch pravdy, dar adoptívneho synovstva, záloha budúceho dedičstva, prvotina večných dobier, životodarná moc, prameň posvätenia“ (porov.

Anafora sv. Bazila). Duch oživuje Cirkev, napĺňa ju svojimi darmi a robí ju svätou. Žiarivé svetlo Božieho tajomstva sa odráža na človeku, Božom obraze, a pozdvihuje jeho dôstojnosť. Dôstojnosť človeka možno plne pochopiť pri pohľade na Krista. Bazil volá: „ [Človeče], uvedom si svoju veľkosť pri pohľade na cenu, ktorá bola za teba zaplatená: Pozri na cenu svojho výkupného a pochop svoju dôstojnosť!“

(Homílie k Žalmom 48,8) Najmä kresťan – ak žije v súlade s evanjeliom – musí uznať, že všetci ľudia sú si navzájom bratmi: že žiť znamená spravovať dobrá prijaté od Boha, a preto každý človek je zodpovedný za druhých a boháč sa má stať akoby vykonávateľom príkazov Boha, najväčšieho Dobrodincu (porov. Homília 4 0 almužne a Homília 6 o lakomstve). Všetci si máme pomáhať a navzájom spolupracovať ako údy jedného tela (List 203,3). Skutky lásky sú potrebné na to, aby sme cez ne mohli prejaviť svoju vieru. Prostredníctvom nich ľudia slúžia samému Bohu (porov. Morálne pravidlá 5,2).

V tomto ohľade niektoré pasáže z Bazilových kázní dýchajú aj dnes odvahou a ponúkajú nám príklad: „„Predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným… (Mt 19,22) Lebo aj keď si nezabil, nescudzoložil, nekradol, ani krivo nesvedčil, všetko je zbytočné, ak nekonáš aj zvyšok. Iba tak budeš môcť vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Homília proti boháčom 1) Kto chce totiž podľa Božieho prikázania milovať blížneho ako seba samého, „nesmie vlastniť viac, než vlastní jeho blížny“ (Tamže). „Si chudobný?“ pýta sa Bazil, „druhý je chudobnejší od teba.

Ty máš chlieb na desať dní, a on iba na jeden. Čo máš nazvyš a čoho máš nadbytok, o to sa ako dobrý a štedrý človek podeľ rovným dielom s chudobným a núdznym. Neváhaj a daruj z toho mála, čo máš! Neuprednostňuj svoj vlastný prospech pred verejnou núdzou! Ak sa tvoje  zásoby scvrknú na jeden jediný bochník chleba a pred tvojimi dverami sa zastaví žobrák, vytiahni ten bochník zo svojej komory, zdvihni ho v rukách, obráť oči k nebu a s nárekom i s láskou zvolaj: „Mám len tento jeden chlieb, ktorý vidíš, Pane, očividne však hrozí hladomor. Pred svojimi očami však mám tvoje prikázanie a z toho mála, čo mám, ponúkam časť svojmu hladnému bratovi.

Ty sám teraz príď na pomoc svojmu služobníkovi, ktorý sa ocitá v nebezpečenstve. Poznám tvoju dobrotu a dôverujem v tvoju moc.“ (Homília v čase hladomoru a sucha 6) Bazil si preto naozaj zaslúžil chváloreč, ktorú mu venoval Gregor Nazianzský: „Bazil nás presvedčil, že so zreteľom na to, že sami sme ľuďmi, nesmieme opovrhovať druhými ľuďmi, ani nesmieme svojím neľudským správaním voči ľuďom urážať Krista, ktorý je spoločnou hlavou všetkých. V nešťastí druhých máme naopak preukazovať dobro sebe samým a požičať Bohu zo svojho milosrdenstva, lebo sami potrebujeme milosrdenstvo.“ (Reč 43,63) Tieto slová sú veľmi aktuálne ešte aj dnes. Vidíme z nich, že svätý Bazil je skutočne jedným z otcov sociálneho učenia Cirkvi.

Bazil nám okrem toho pripomína, že na to, aby sme vo svojom vnútri udržiavali stále živú lásku k Bohu a ľuďom, potrebujeme Eucharistiu, pokrm pre pokrstených, ktorý v nás dokáže prebúdzať stále novú energiu plynúcu zo sviatosti krstu (porov. O krste 1,3,1). Môcť sa zúčastniť Eucharistie je dôvodom na obrovskú radosť (Morálne pravidlá 21,3). Ona bola totiž ustanovená na to, aby sme jej prostredníctvom ustavične uchovávali pamiatku Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych“ (Morálne pravidlá 80,22). Nesmierny Boží dar Eucharistie utvrdzuje v každom z nás pamiatku na krstnú pečať a umožňuje nám žiť krstnú milosť v plnosti a vernosti. Preto svätý biskup odporúča časté, aj každodenné sväté prijímanie: „Dobré a užitočné Je prijímať hoc aj každý deň sväté Kristovo telo a krv.

On sám totiž jasne hovorí: ,Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ (Jn 6,54) Kto by teda pochyboval o tom, že ustavične – prijímať život znamená žiť v plnosti?“ (List 93) Stručne povedané, Eucharistia je pre nás potrebná na to, aby sme mohli do seba prijať pravý život, život večný (porov. Morálne pravidlá 21). Je napokon prirodzené, že Bazil sa zaujímal aj o tú vyvolenú časť Božieho ľudu, ktorou je mládež, budúcnosť spoločnosti. Práve mládeži adresoval príhovor o tom, ako možno vyťažiť úžitok z pohanskej kultúry tých čias.

Veľmi uvážene a otvorene Bazil uznáva, že v klasickej gréckej a latinskej literatúre možno nájsť príklady správneho života. Tieto príklady môžu byť pre mladého kresťana užitočné pri hľadaní pravdy a správneho spôsobu života (porov. Povzbudenie mladým 35). Z diel klasických autorov si však treba vziať to, čo slúži pravde a je v zhode s ňou. V kritickom a zároveň otvorenom duchu – ide totiž o skutočné „rozlišovanie“ – mladí kresťania vzrastajú v slobode. V slávnom obraze o včelách, ktoré z kvetov zberajú Iba to, čo potrebujú na prípravu medu, Bazil odporúča: „Všimnime si včely: kým ostatné živočíchy vychutnávajú iba vôňu alebo farbu kvetov, ony z nich vedia vyťažiť aj med.

Nuž a presne takto môžu získať a uložiť si do duše dajaký úžitok tí, ktorí pri čítaní takých spisov nedychtia výlučne po čomsi zábavnom a príťažlivom. Keď sa teda budeme venovať spomenutým dielam, naozaj sa dôsledne pridŕžajme vzoru včiel. Tie nelietajú na všetky kvety bez výnimky ani sa z tých kvetov, na ktoré si sadnú, nepokúšajú odniesť všetko, ale berú si na spracovanie iba toľko, koľko potrebujú, a ostatok nechajú tak. Aj my, pokiaľ sa budeme riadiť zdravým rozumom, od spomenutých autorov si odnesieme toľko, koľko sa nám hodí, a neodcudzuje sa pravde, a ponad to ostatné prejdeme.“ (Povzbudenie mladým 4) Bazil mladým ľuďom predovšetkým odporúča, aby rástli v čnostiach: „Všetko ostatné imanie nepatrí jeho držiteľom nijako viacej než hocikomu inému, lebo sa prehadzuje raz sem, raz tam ako kocka pri hre. Cnosť Je jediné imanie, ktoré je neodňateľné: ostáva pri človeku natrvalo, za života i po smrti.“ (Povzbudenie mladým 3)

Drahí bratia a sestry, nazdávam sa, že možno povedať, že tento cirkevný otec, ktorý nám je veľmi vzdialený v čase, predsa sa prihovára aj nám a hovorí nám veľmi dôležité veci. Ide predovšetkým o pozornú, kritickú a tvorivú účasť na súčasnej kultúre. Ďalej ide o sociálnu zodpovednosť. V našich časoch sú nám v globalizovanom svete skutočne blízke aj národy, ktoré sú nám geograficky vzdialené. Potom ide o priateľstvo s Kristom, ktorý je Bohom s ľudskou tvárou. A nakoniec ide o poznanie a úctu k Bohu Stvoriteľovi, Otcovi nás všetkých. Iba v otvorenosti voči tomuto Bohu, nášmu spoločnému Otcovi, môžeme vybudovať spravodlivý a bratský svet. (Generálna audiencia, r. augusta 2007, Aula Pavla VI.) 

SVÄTÝ GREGOR NAZIANZSKÝ I. Život a dielo

Minulú stredu som hovoril o veľkom učiteľovi viery, cirkevnom otcovi svätom Bazilovi. Dnes by som chcel hovoriť o jeho priateľovi Gregorovi Nazianzskom, ktorý, rovnako ako Bazil, pochádzal z Kapadócie. Tento chýrny teológ, rečník a obranca kresťanskej viery zo 4. storočia sa preslávil svojou výrečnosťou a ako básnik sa vyznačoval jemnou a citlivou dušou. Gregor mal urodzený pôvod. Narodil sa okolo roku 330 a už odo dňa jeho narodenia ho matka zasvätila Bohu. Po počiatočnej výchove v rodine navštevoval tie najslávnejšie školy svojej doby: najprv v Cézarei Kapadóckej, kde sa spriatelil s Bazilom, budúcim biskupom tohto mesta, a neskôr pobudol aj v ďalších metropolách starovekého sveta, ako v egyptskej Alexandrii a najmä v Aténach, kde sa znovu stretol s Bazilom (porov. Reč 43,14-24).

Pri spomienke na ich priateľstvo Gregor neskôr napísal: „Vtedy nielenže ma premkla veľká úcta voči môjmu veľkému Bazilovi pre vážnosť jeho správania a pre zrelosť a múdrosť jeho rečí, ale viedol som k nej aj ďalších, čo ho dovtedy nepoznali… Pobádala nás tá istá túžba po poznaní… To boli naše preteky: Nešlo o to, kto bude prvý, ale kto dovolí, aby sa prvým stal ten druhý. Vyzeralo to, akoby sme boli jednou dušou v dvoch telách.“ (Reč 43,16.20) Tieto slová zároveň predstavujú niečo ako autoportrét Gregorovej šľachetnej duše.

Môžeme si celkom dobre predstaviť, ako tomuto mužovi, ktorý bol silne zameraný na sféru presahujúcu pozemské hodnoty, záležitosti tohto sveta museli spôsobovať veľa trápenia. Keď sa Gregor vrátil domov, prijal krst a začal sa zaujímať o mníšsky spôsob života. Nadchýnala ho samota naplnená filozofickými a duchovnými úvahami. Sám neskôr napísal: „Zdá sa mi, že niet nič väčšie od tohto: umlčať vlastné zmysly, vyjsť z telesnosti tohto sveta, sústrediť sa vo vlastnom vnútri, nezaoberať sa viac ľudskými záležitosťami, iba ak tými, ktoré sú nevyhnutne potrebné, rozprávať sa so sebou samým a s Bohom, viesť život, ktorý presahuje to, čo je viditeľné, nosiť vo svojej duši stále čisté božské obrazy bez prímesí mylných pozemských tvarov: byť skutočne nepoškvrneným zrkadlom Boha a toho, čo je božské, a stávať sa ním čoraz viac, berúc svetlo zo svetla… v prítomnej nádeji požívať budúce dobro a prebývať s anjelmi, opustiť túto zem, a hoci sme ešte na nej, duchom sa preniesť do výšav.“ (Reč 2,7)

Ako sa sám vyznáva vo svojej autobiografii (porov. Básne [historické] 2,1,1 0 svojom živote 340-349), kňazskú vysviacku prijal tak trochu neochotne, pretože vedel, že po nej bude musieť byť pastierom a starať sa o iných, o ich záležitosti, a že sa preto nebude môcť sústrediť . výlučne na rozjímanie. Napriek tomu neskôr toto povolanie prijal za svoje a pastiersku službu vzal na seba v plnej poslušnosti. Tak, ako sa mu už viackrát stalo počas jeho života, akceptoval, že ho Prozreteľnosť viedla tam, kam nechcel ísť (porov. Jn 21,18). V roku 371 ho jeho priateľ, cézarejský biskup Bazil, proti vôli samotného Gregora, vysvätil za biskupa v Sasime, strategicky veľmi dôležitom mestečku v Kapadócii.

Pre rozličné ťažkosti sa však svojho stolca neujal a zostal vo svojom meste Nazianz. Okolo roku 379 Gregora povolali do hlavného mesta Carihrad, aby tam viedol nepočetnú komunitu katolíkov verných Nicejskému koncilu a viere v Najsvätejšiu Trojicu. Väčšina totiž vyznávala arianizmus, ktorý bol „politicky správny“ a cisári ho považovali za politicky užitočný. Tak sa ocitol v situácii menšiny obklopenej nepriateľstvom. V kostolíku Anastasis predniesol svojich päť Teologických rečí (27-31) práve preto, aby bránil a ozrejmil vieru v Najsvätejšiu Trojicu. Tieto reči sa stali známymi pre pravosť náuky a presvedčivosť argumentácie, Z ktorej sa dá skutočne pochopiť, že tu ide o Božiu logiku.

Až dodnes budia nadšenie aj svojím skvelým štýlom. Vďaka týmto príhovorom Gregor dostal prívlastok „teológ“. Tak ho nazýva pravoslávna cirkev. Tento titul si zaslúži aj preto, lebo teológia pre neho nebola iba čisto ľudskou úvahou, o to menej výplodom komplikovaných špekulácií, ale pramenila zo života modlitby a svätosti, z vrúcneho dialógu s Bohom. A práve preto dokáže nášmu rozumu odhaliť Božiu skutočnosť, tajomstvo Trojice. V kontemplatívnom tichu poznačenom úžasom zoči-voči divom zjaveného tajomstva duša prijíma Božiu krásu a velebu.

Počas svojej účasti na druhom ekumenickom koncile v roku 381 bol Gregor zvolený za carihradského biskupa a ujal sa vedenia snemu. Hneď sa však proti jeho osobe zdvihla silná vlna odporu, až sa situácia stala neúnosnou. Pre Gregorovu citlivú povahu museli byť i takéto prejavy nepriateľstva neznesiteľné. Opakovalo sa to, na čo sa Gregor už predtým sťažoval týmito veľavravnými slovami: „My, čo sme tak veľmi milovali Boha a Krista, sme Krista rozdelili! Pod zámienkou pravdy sme jedni druhým klamali! Živili sme v sebe myšlienky nenávisti a odôvodňovali sme ich láskou!

Jeden od druhého sme sa odtrhli!“ (Reč 6,3) V atmosfére napätia došlo až k tomu, že odstúpil. V preplnenej katedrále Gregor dôstojne predniesol svoju rozlúčkovú reč, ktorá urobila veľký dojem (porov. Reč 42). Svoj smutný prejav zakončil týmito slovami: „Zbohom, veľké mesto, Kristom milované… Deti moje, prosím vás, strážte poklad [viery], ktorý vám bol zverený (porov. 1 Tim 6,20), a spomínajte na moje utrpenie (porov. Kol 4,18).

Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými.“ (Porov. Reč 42,27) Gregor sa vrátil do Nazianzu a približne dva roky sa venoval pastierskej službe v tamojšej kresťanskej komunite. Potom sa definitívne utiahol do samoty v neďalekom Arianze, vo svojom rodnom kraji, a venoval sa štúdiu a asketickému životu.

V tomto období zložil väčšiu čas svojich básnických skladieb, najmä autobiografických. Básne o svojom živote sú veršovanou Interpretáciou Gregorovej vlastnej ľudskej i duchovnej púte. Bol to príklad púte trpiaceho kresťana, muža s veľkým vnútorným bohatstvom uprostred sveta plného konfliktov. Gregor Je človek, ktorý nám pripomína Božie prvenstvo a preto sa prihovára aj nám a nášmu svetu: Bez Boha človek stráca svoju vlastnú veľkosť, bez Boha niet pravého humanizmu. Počúvajme preto jeho hlas a usilujme sa aj my spoznať Božiu tvár. V jednej zo svojich básní obracajúc sa k Bohu napísal: „Buď k nám dobrotivý, ty, čo presahuješ všetko.“ (Básne [náučné] 1,1,29)

V roku 390 Boh prijal do svojho náručia tohto svojho verného služobníka, ktorý ho s bystrým umom bránil vo svojich dielach a ktorý ho s toľkou láskou ospieval vo svojich básňach. (Generálna audiencia, 6. augusta 2007, Aula Pavla VI.)

SVÄTÝ GREGOR NAZIANZSKÝ II. Náuka

V sérii portrétov veľkých otcov a učiteľov Cirkvi, ktoré vám predkladám pri týchto katechézach, som minule hovoril o biskupovi zo 4. storočia, svätom Gregorovi Nazianzskom. Teraz by som chcel tento portrét dokončiť. Pokúsime sa dnes zachytiť niekoľko myšlienok z jeho náuky. Keď sa svätý Gregor Nazianzský zamýšľal nad poslaním, ktorým ho poveril Boh, prišiel k takémuto záveru: „Bol som stvorený na to, aby som prostredníctvom svojich skutkov vystúpil k Bohu.“ (Reč 14,6 o láske k chudobným) A skutočne, Gregor dal do služby Bohu a Cirkvi celý svoj spisovateľský a rečnícky talent. Zložil množstvo rečí, kázní a oslavných prejavov, napísal veľa listov a poetických diel (takmer 18 000 veršov!).

Bol naozaj neuveriteľne aktívny. Sám to chápal tak, že to bolo poslanie, ktoré mu zveril Boh: „Som služobníkom slova, a preto sa držím služby slova. Kiežby som toto dobro nikdy nezanedbal. Veľmi si cením toto povolanie a mám v ňom záľubu. Pôsobí mi viac radosti než všetky ostatné veci dohromady.“ (Reč 6,5: porov. aj Reč 4,10)

Gregor bol veľmi mierumilovným človekom a vo svojom živote sa stále usiloval zasadzovať za pokoj v Cirkvi, práve v časoch, keď ňou zmietala nesvornosť a herézy. Evanjeliovou odvahou sa usiloval prekonať vlastnú nesmelosť, aby mohol ohlasovať pravdu viery. Veľmi silno pociťoval vášnivú túžbu priblížiť sa k Bohu a zjednotiť sa s ním. V jednej svojej básni to sám vyjadril týmito slovami: Uprostred „vírov mora života, / zmietaný mocne tu i ta / prudkým víchrom, / … / jedna jediná vec mi bola drahá, jediné moje bohatstvo, / útecha a zabudnutie námah, / svetlo svätej Trojice“ (Básne [historické] 2,1,15). Gregor dal Najsvätejšej Trojici zažiariť tým, že šíril vieru hlásanú Nicejským koncilom: Je jeden Boh v troch rovnakých a pritom odlišných osobách – Otec, Syn a Duch Svätý -, „trojaké svetlo / čo v jedinom jase sa spája“ (Tamže 2,1,32).

V línii svätého Pavla (1 Kor 8,6) Gregor zas hovorí: „Pre nás je jeden Boh, Otec, od ktorého je všetko: jeden je Pán, Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko: a jeden je Duch Svätý, v ktorom je všetko.“ (Reč 39,12) Veľký dôraz Gregor kládol na úplné človečenstvo Krista. Aby mohol vykúpiť človeka v jeho úplnosti, Kristus prijal všetky zložky ľudskej prirodzenosti, inak by človek nemohol byť spasený. S bludom Apolinára, ktorý tvrdil, že Ježiš Kristus neprijal rozumovú dušu, sa Gregor vysporiadal vo svetle tajomstva spásy: „To, čo Kristus neprijal, nemohol uzdraviť.“ (List 101,34) Keby totiž Kristus „nemal rozumové chápanie, ako by mohol byť človekom?“ (List 101,34) Veď práve náš intelekt, náš rozum potreboval nadviazať vzťah s Bohom a stretnúť sa s ním v Kristovi.

Tým, že sa Kristus stal človekom, dal nám možnosť, aby sme sa aj my stali podobnými jemu. Gregor Nazianzský nás vyzýva: „Usilujme sa byť podobní Kristovi, pretože aj Kristus sa stal podobným nám. Snažme sa stať prostredníctvom neho bohmi, pretože aj on sám sa naším prostredníctvom stal človekom. Vzal na seba to najhoršie, aby nám daroval to najlepšie.“ (Reč 1,5) Mária, ktorá dala Kristovi ľudskú prirodzenosť, je skutočnou Matkou Božou (Theotokos: porov. List 101,16) a vzhľadom na svoje vznešené poslanie bola „vopred očistená“ (Reč 38,13: akoby išlo o vzdialené prelúdium k dogme o Nepoškvrnenom počatí).

Mária sa tu kladie kresťanom, najmä pannám, za vzor a predstavuje sa ako pomocníčka, ktorú môžu vzývať v časoch núdze (porov. Reč 24,11). Gregor nám pripomína, že ako ľudia máme byť solidárni s druhými. Píše: „V Pánovi sme všetci jedno (porov. Rim 12,5), bohatí i chudobní, otroci i slobodní, zdraví i chorí. A jedna je hlava, z ktorej vychádza všetko: Ježiš Kristus.

Ako údy jedného tela nech sa každý stará o každého a všetci o všetkých.“ Potom v súvislosti s chorými a tými, čo prežívajú ťažkosti, na záver dodáva: „Láska k nim je jediná spása pre naše telo a pre našu dušu.“ (Reč 14,8 o láske k chudobným) Gregor zdôrazňuje, že človek by mal napodobňovať dobrotu a láskavosť Boha, a preto odporúča: „Ak si zdravý a bohatý, uľahči v núdzi chorému a chudobnému. Ak si nepadol, podopri toho, čo spadol a žije v utrpení. Ak si veselý, potešuj toho, kto je smutný. Ak si mal šťastie, pomáhaj tomu, koho postihlo nešťastie.

Preukáž Bohu svoju vďačnosť, pretože si jedným z tých, čo môžu konať dobro, a nepatríš medzi tých, čo potrebujú prejavy dobroty… Buď bohatý nielen na majetky, ale aj na zľutovanie: nielen na zlato, ale aj na čnosti, alebo, lepšie povedané, iba na ne. Zažeň hlad svojho blížneho a ukáž sa lepším od ostatných. Staň sa pre nešťastníka Bohom tak, že napodobníš Božie milosrdenstvo.“ (Tamže, 14,26) Okrem iného nás Gregor učí, aká dôležitá a potrebná je modlitba. Hovorí, že „myslieť na Boha treba častejšie než nadychovať sa“ (Reč 27,4), pretože modlitba je stretnutím Božieho smädu s naším smädom.

Boh žízni po tom, aby sme my žíznili po ňom (porov. Reč 40,27). Pri modlitbe máme svoje srdce obracať k Bohu, aby sme sa mu odovzdali ako obetný dar, ktorý on očistí a premení. Pri modlitbe sa na všetko pozeráme vo svetle Krista, zhadzujeme svoje masky a vnárame sa do pravdy a do načúvania Bohu, čím sa v nás rozhára oheň lásky. V jednej básni, ktorá je zároveň meditáciou nad zmyslom života a skrytým vzývaním Boha, Gregor píše: „Duša moja, máš úlohu, / veľkú úlohu, ak to chceš počuť. / Skúmaj vážne samu seba, / svoje bytie a svoj údel: / odkiaľ prichádzaš a kde máš spočinúť: / snaž sa zistiť, či to, čo žiješ, je naozaj život, / alebo či je tu ešte čosi viac.

/ Duša moja, máš úlohu, / očisť teda svoj život: / uvažuj, prosím, o Bohu a jeho tajomstvách, / skúmaj, čo bolo pred týmto vesmírom / a čo pre teba vôbec znamená, / odkiaľ sa vzal a aký bude jeho osud. / Hľa, to tvoja úloha, / duša moja, / očisť teda svoj život.“ (Básne [historické] 2,1,78) Svätý biskup neprestáva prosiť Krista o pomoc, aby mu pomohol vstať a pokračovať na ceste: „Sklamal som sa, Kriste môj, / lebo som si príliš veľa namýšľal: / z výšok som padol veľmi hlboko. / No postav ma zas na nohy, lebo vidím, / že som klamal sám seba: / ak budem stále priveľa dúfať v seba, / hneď zas padnem, a ten pád mi bude osudný.“ (Tamže, 2,1,67) IOO0 Gregor teda cítil potrebu priblížiť sa k Bohu, aby premohol únavu z vlastného ja. Prežíval rozmach duše, živý rozlet svojho citlivého ducha i nestálosť prchavého šťastia.

V dráme života tiesneného vedomím vlastnej slabosti a vlastnej biedy u Gregora vždy víťazil zážitok Božej lásky. Duša, máš úlohu – hovorí svätý Gregor aj nám -, máš úlohu nájsť pravé svetlo, pravú vznešenosť svojho života. A tvoj život je stretnutím s Bohom, ktorý žízni po našom smäde. (Generálna audiencia, 22. augusta 2007, Aula Pavla VI.)

 SVÄTÝ GREGOR NYSSKÝ I.

Život a dielo

Pri posledných katechézach som hovoril o dvoch veľkých učiteľoch Cirkvi zo 4. storočia, Bazilovi a Gregorovi Nazianzskom, biskupoch z Kapadócie v súčasnom Turecku. Dnes k nim pridáme tretieho, Bazilovho brata, svätého Gregora Nysského, ktorý bol mužom rozjímavej povahy s veľkou schopnosťou uvažovať a s prenikavým intelektom otvoreným voči kultúre svojej doby. Vďaka tomu sa v dejinách kresťanstva zapísal ako originálny a hlboký mysliteľ. Narodil sa okolo roku 335.

O jeho kresťanskú formáciu sa postarali predovšetkým brat Bazil – Gregor sám ho označuje za svojho „otca a učiteľa“ (List 13,4) – a sestra Makrína. Počas štúdií si obľúbil najmä filozofiu a rétoriku. V ranom období sa venoval vyučovaniu a oženil sa. Potom sa aj on, podobne ako jeho brat a sestra, celkom zasvätil asketickému spôsobu života. Neskôr bol zvolený za biskupa v Nysse, ukázal sa byť horlivým pastierom a získal si tým úctu v kresťanskom spoločenstve. Heretickí protivníci ho obvinili zo sprenevery a na istý čas musel svoj biskupský stolec opustiť.

Potom sa však naň triumfálne vrátil (porov. List 6) a pokračoval v angažovanom zápase pri obrane pravej viery. Najmä po Bazilovej smrti Gregor akoby prebral jeho duchovné dedičstvo a spolupracoval na triumfe ortodoxie. Zúčastnil sa na viacerých synodách. Usiloval sa mierniť spory medzi jednotlivými cirkvami a aktívne sa zapájal do reorganizácie spoločenstiev. Ako „stĺp ortodoxie“ bol jedným z protagonistov Carihradského koncilu v roku 381, na ktorom sa zadefinovalo božstvo Ducha Svätého.

Od cisára Teodózia dostal viacero úloh, predniesol množstvo významných kázní a pohrebných rečí a venoval sa aj písaniu teologických diel. V roku 394 sa znova zúčastnil synody, ktorá sa konala v Carihrade. Dátum jeho smrti nie je známy. Gregor Jasne vyjadruje účel svojho štúdia a konečný cieľ, ku ktorému speje jeho teologická práca: nepremárniť svoj život zbytočnosťami, ale nájsť svetlo, ktoré pomôže rozpoznať to, čo je skutočne dôležité (porov. Homília ku Knihe Kazateľ 1). Toto najvyššie dobro Gregor objavil v kresťanskej viere, vďaka ktorej Je možné „napodobňovať božskú prirodzenosť“ (O povolaní kresťana).

Svojím prenikavým intelektom a širokými filozofickými a teologickými znalosťami bránil kresťanskú vieru proti bludárom, ktorí popierali božstvo Syna a Ducha Svätého (ako napríklad Apolinár). Komentoval Sväté písmo a najviac sa zaujímal o stvorenie človeka. Stvorenie bolo preňho ústrednou témou. V stvorení videl odblesk Stvoriteľa a nachádzal v ňom cestu k Bohu. Napísal však aj významné dielo o živote Mojžiša, ktorého vykresľuje ako človeka na ceste k Bohu. Výstup na vrch Sinaj sa pre Gregora stáva obrazom nášho výstupu v ľudskom živote k pravému životu, čiže k stretnutiu s Bohom.

Je tiež autorom výkladu k Pánovej modlitbe Otče náš a k blahoslavenstvám. Vo svojej Veľkej katechetickej reči vyložil základné teologické línie, nie však s cieľom rozpracovať do seba uzavretú akademickú teológiu, ale aby ponúkol katechétom systém, o ktorý by sa mohli oprieť pri svojom vyučovaní, akoby rámec, v ktorom sa rozvíja pedagogická interpretácia viery. Okrem toho sa Gregor preslávil aj svojou náukou o duchovnosti. Jeho teológia nebola akademickou úvahou, ale vyjadrením duchovného života a žitej viery. Ako veľký „otec mystiky“ vo viacerých traktátoch – ako napríklad O povolaní kresťana alebo O dokonalosti — predstavil cestu, na ktorú majú kresťania vykročiť, aby dosiahli pravý život a dokonalosť. Vyzdvihoval dôležitosť zasväteného panenstva (O panenstve) a ako vynikajúci vzor panenstva predstavil život svojej sestry Makríny, ktorá bola preňho vždy vodkyňou a príkladom (porov. Život svätej Makríny).

Predniesol množstvo rečí a kázní a napísal početné listy. Vo svojom komentári k stvoreniu človeka Gregor zdôrazňuje, že Boh, „najlepší Umelec, vytepal našu prirodzenosť tak, aby bola vhodná na vykonávanie kráľovského úradu. Prostredníctvom vznešenosti určenej duši a pomocou samotného stvárnenia tela Boh všetko ustanovil tak, aby človek bol naozaj predurčený na kráľovskú moc.“ (O stvorení človeka 4) Sme však svedkami toho, že človek, zapletený do sietí hriechov, často zneužíva stav, vakom bol stvorený, a nevykonáva pravý kráľovský úrad. A preto, aby mohol vykonávať skutočnú zodpovednosť voči stvoreniam, musí sa nechať preniknúť Bohom a žiť v jeho svetle.

Človek je odrazom pôvodnej krásy, ktorou je Boh: „Všetko, čo Boh stvoril, bolo veľmi dobré,“ píše svätý biskup a dodáva: „Svedčí o tom príbeh o stvorení (porov. Gn 1,31). Medzi týmito veľmi dobrými vecami bol i človek, ktorý bol ozdobený krásou vysoko prevyšujúcou všetky krásne veci. Veď čo mohlo byť krajšie v porovnaní s ním, ktorý bol podobný čistej a neporušiteľnej kráse?… Ako odblesk a odraz večného života človek bol skutočne krásny, ba prenádherný, a na tvári mu žiarilo znamenie života.“ (Kázne na Veľpieseň 12) Človek dostal od Boha výsadu, že ho postavil nad všetky ostatné tvory: „Na Boží obraz nebolo stvorené nebo, ani mesiac, ani slnko, ani krása hviezd, ani žiadna iná vec, čo sa ukazuje v stvorení.

Iba ty, [ľudská duša, si bola učinená obrazom prirodzenosti prevyšujúcej všetko chápanie, podobou neporušiteľnej krásy, odtlačkom pravej božskosti, nádobou blaženého života, obrazom pravého svetla, pri pohľade do ktorého sa stávaš takou, aký je On, pretože skrze odrazený lúč prichádzajúci z tvojej čistoty napodobňuješ Toho, čo žiari v tebe. Nijaká z jestvujúcich vecí nie je dosť veľká, aby sa dala porovnať s tvojou veľkosťou.“ (Tamže, 2) Rozjímajme nad touto chválorečou na človeka. Všimnime si aj to, ako človeka degradoval hriech. A usilujme sa vrátiť ku svojej pôvodnej veľkosti: Iba ak je v človeku prítomný Boh, môže človek dosiahnuť túto svoju pravú veľkosť. Človek teda spoznáva vo svojom vnútri odraz Božieho svetla.

Ak si očistí svoje srdce, opäť sa stáva, ako na počiatku, čistým obrazom Boha, vzorovou Krásou (porov. Veľká katechetická reč 6). Očistený človek preto môže vidieť Boha ako všetci tí, čo majú čisté srdce (porov. Mt 5,8): „Ak usilovným a pozorným spôsobom života poumývaš nečistoty, čo sa usadili na tvojom srdci, zažiari v tebe Božia krása… Ak budeš pozorovať sám seba, uvidíš v sebe Toho, po ktorom túži tvoje srdce, a budeš blažený.“ (O blahoslavenstvách 6) Musíme teda odstrániť špinu, ktorá sa usadila v našom srdci, a v Božom svetle nájsť samých seba.

Cieľom človeka je kontemplovať Boha. Iba v tomto videní môže uhasiť svoju túžbu. Aby človek tento cieľ mohol zakúsiť už v tomto živote, musí neustále napredovať na ceste duchovného života, života v dialógu s Bohom. Inými slovami – a toto je to najdôležitejšie ponaučenie, ktoré nám odovzdal svätý Gregor Nysský – plné uskutočnenie človeka spočíva vo svätosti, v živote prežitom v stretnutí s Bohom. Tak sa náš život stane svetlom aj pre ostatných, pre celý svet. (Generálna audiencia, 29. augusta 2007, Námestie sv. Petra)

SVÄTÝ GREGOR NYSSKÝ II. Náuka

Ponúkam vám niekoľko pohľadov na náuku svätého Gregora Nysského, o ktorom sme už rozprávali minulú stredu. Pre Gregora je charakteristická predovšetkým veľmi vysoká mienka o dôstojnosti človeka.

Cieľom človeka, hovorí tento svätý biskup, je stať sa podobným Bohu a tento cieľ možno dosiahnuť predovšetkým prostredníctvom lásky, poznania a uskutočňovania čností, „žiarivých lúčov, čo prichádzajú z božskej prirodzenosti“ (O blahoslavenstvách 6), v ustavičnej náchylnosti k dobru, tak ako sa bežec stále nakláňa vpred. V tejto súvislosti Gregor používa veľmi účinný obraz, ktorý sa nachádzaj už v Pavlovom Liste Filipanom: epekteinomenos (3,13), to znamená „vrhám sa vpred“ za tým, čo je väčšie, za pravdou a láskou. Toto obrazné vyjadrenie poukazuje na hlbokú skutočnosť: Dokonalosť, ktorú chceme nájsť, nie je niečo, čo by sme mohli získať raz a navždy. Dokonalosť spočíva v tomto zotrvávaní na ceste a ustavičnej ochote kráčať vpred, pretože úplnú podobnosť s Bohom nemožno dosiahnuť nikdy (porov. Kázne na Veľpieseň 12). Dejiny každej duše sú dejinami lásky, ktorá bola zakaždým naplnená a zároveň otvorená pre nové obzory, pretože Boh ustavične rozširuje možnosti duše, aby ju pripravil na stále väčšie dobrá.

Sám Boh, ktorý do nás zasadil zárodky dobra a od ktorého pochádza každá Iniciatíva svätosti, „stvárňuje balvan… brúsi a čistí nášho ducha, tvorí v nás Krista“ (O nadpisoch žalmov 2,11). Gregor sa ponáhľa spresniť: „Lebo nejde o naše dielo, ani nie je výsledkom ľudskej moci to, že sa stávame podobnými božstvu. Je to výsledok Božej štedrosti, pretože on od prvopočiatkov človeka dal našej prirodzenosti milosť podobať sa jemu.“ (O panenstve 12,2) Duši teda „nejde o to, aby sa dozvedela niečo o Bohu, ale aby Boha mala v sebe“ (O blahoslavenstvách 6). Koniec koncov, zdôrazňuje Gregor, „božstvo je čistota, oslobodenie od vášní a odstránenie všetkého zla.

Ak sú v tebe všetky tieto veci, Boh je skutočne v tvojom vnútri.“ (Tamže) Keď máme v sebe Boha, keď človek miluje Boha, vďaka tej vzájomnosti, ktorá je najvlastnejším zákonom lásky, človek chce to, čo chce Boh (porov. Homília k Piesni piesní). Takto spolupracuje s Bohom na vytváraní Božieho obrazu vo svojom vnútri, a preto „narodenie tohto druhu [duchovné]… sa deje na základe vlastného rozhodnutia. Takže istým spôsobom sme sami sebe rodičmi, stvárňujeme sami seba tak, ako chceme, a zo svojej slobodnej vôle prijímame tú podobu, ktorú chceme…“  (Život Mojžiša 2,3)

Aby človek mohol vystúpiť k Bohu, musí sa očistiť: „Cestou, ktorá privádza ľudskú prirodzenosť do neba, nie je nič iné ako útek pred zlom tohto sveta… Stať sa podobným Bohu znamená stať sa dobrým, svätým a spravodlivým… Ak teda podľa Kazateľa (5,1) ,Boh je v nebi’ a ak podľa proroka (Ž 72,28) „ste v Božej blízkosti, nevyhnutne z toho vyplýva, že máte byť tam, kde je Boh, pretože ste s ním spojení. Keďže vám on sám prikázal, že keď sa modlíte, máte Boha volať Otcom, hovorí vám tým, aby ste sa bez odkladu stali podobnými svojmu nebeskému Otcovi životom hodným Boha, ako nám na inom mieste jasne káže Pán, keď hovorí: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec!“ (Mt 5,48)“ (O modlitbe Pána 2) Na tejto ceste duchovnej askézy je naším vzorom a učiteľom Kristus, ktorý nám ukazuje nádherný obraz Boha (porov. O dokonalosti).

Každý z nás sa pri pohľade na neho stáva „maliarom vlastného života“, pričom vykonávateľkou práce je naša vôľa a farbami, ktorými si môžeme poslúžiť, sú čnosti (Tamže). Ak je teda človek hoden toho, aby nosil Kristovo meno, ako by sa mal správať? Gregor odpovedá: „[Má] vo svojom najhlbšom vnútri stále skúmať svoje myšlienky, slová a činy, aby zistil, či smerujú ku Kristovi, alebo sa od neho vzďaľujú.“ (Tamže) Na týchto slovách je dôležité to, akú hodnotu Gregor pripisuje slovu „kresťan“. „Kresťan“ je ten, kto nosí Kristovo meno a má sa mu preto podobať aj svojím životom. My kresťania na seba pri krste berieme veľmi veľkú zodpovednosť.

Gregor však pripomína, že Kristus je prítomný aj v chudobných, a preto by sme ich nemali nikdy urážať: „Nepohŕdaj tými, čo ležia na zemi, akoby preto nemali žiadnu cenu. Uvedom si, kto sú, a zbadáš, aká veľká je ich dôstojnosť: Oni pre nás predstavujú osobu Spasiteľa. A je to tak preto, lebo Pán im vo svojej dobrote zapožičal svoju vlastnú dôstojnosť, aby sa vďaka nej pohli k súcitu tí, čo majú tvrdé srdce a sú nepriateľmi chudobných.“ (O láske k chudobným) Ako sme povedali, Gregor hovorí o výstupe: o výstupe k Bohu v modlitbe prostredníctvom čistoty srdca, ale aj o výstupe k Bohu prostredníctvom lásky k blížnemu. Láska je rebrík, ktorý vedie k Bohu. Svätý biskup preto veľmi živo napomína všetkých svojich poslucháčov: „Buď veľkodušný voči týmto bratom, ktorí sa stali obeťou nešťastia.

Daj hladnému to, čo odriekneš svojmu vlastnému bruchu.“ (Tamže) Gregor nám veľmi jasne pripomína, že všetci sme závislí od Boha, a preto volá: „Nemyslite si, že všetko je vaše! Niečo musí byť aj pre chudobných, ktorí sú Božími priateľmi. Pravda je totiž taká, že všetko pochádza od Boha, Otca všetkých, a že my všetci sme bratia a patríme do tej istej rodiny.“ (Tamže) A preto – nalieha ďalej Gregor – nech kresťan skúma sám seba: „Načo sa „postíš a zdržiavaš mäsa, ak potom svojou zlobou obhrýzaš svojho brata? Aký máš pred Bohom zisk z toho, že neješ z vlastného, ak potom, správajúc sa skrivodlivo, trháš z rúk bedára to, čo je jeho?“

(Tamže) Uzavrime tieto naše katechézy o troch veľkých kapadóckych otcoch zmienkou o ďalšom dôležitom prvku duchovnej náuky Gregora Nysského, ktorým je modlitba. Aby človek mohol napredovať na ceste k dokonalosti, prijal do seba Boha a nosil v sebe Božieho Ducha a Božiu lásku, musí sa naňho s dôverou obrátiť v modlitbe: „Prostredníctvom modlitby môžeme byť s Bohom. Ten však, kto je s Bohom, je ďaleko od nepriateľa. Modlitba je podporou a obranným štítom čistoty, uzdou hnevu, utíšením a opanovaním pýchy. Modlitba je strážou panenstva, ochranou manželskej vernosti, nádejou pre tých, čo bedlia, hojnosťou úrody pre roľníkov, istotou pre tých, čo sa plavia po mori.“ (O modlitbe Pána)

Kresťan sa pri modlitbe stále inšpiruje Pánovou modlitbou: „Ak sa teda chceme modliť, aby na nás zostúpilo Božie kráľovstvo, prosíme o to mocou Slova: Nech sa odo mňa vzdiali porušenie, nech som vyslobodený od smrti, nech zo mňa spadnú okovy bludu, nech nado mnou nevládne smrť, nech nado mnou nemá moc tyrania zla, nech nado mnou nepanuje nepriateľ, ani nech ma nezotročí hriechom, ale nech ku mne príde tvoje kráľovstvo, aby sa odo mňa vzdialili, alebo ešte lepšie, aby úplne zmizli vášne, ktoré ma teraz ovládajú a opantávajú.“

(Tamže, 3) Na konci svojho pozemského života sa kresťan bude môcť s pokojom obrátiť k Bohu. Keď o tom svätý Gregor hovorí, spomína na smrť svojej sestry Makríny a píše, že sa v hodine smrti modlila k Bohu týmito slovami: „Ty máš na zemi moc odpúšťať hriechy, dovoľ mi, aby som pookriala (porov. Ž 39,14), a až odložím telo (porov. Kol 2,11), daj, aby som sa v podobe svojej duše objavila pred tebou bez poškvrny a vrásky (porov. Ef 5,27), a moju dušu prijmi do svojich rúk čistú a nepoškvrnenú, ako kadidlo vznášajúce sa k tebe (Ž 141.2).“ (Život svätej Makríny 24) Táto náuka svätého Gregora zostáva navždy v platnosti: nielen rozprávať o Bohu, ale nosiť ho v sebe. To robíme vtedy, ak sa horlivo modlíme a žijeme v duchu lásky ku všetkým svojim bratom. (Generálna audiencia, 5. septembra 2007, Námestie sv. Petra.)

SVÄTÝ JÁN ZLATOÚSTY I. Antiochijské obdobie

V tomto roku slávime tisícšesťsto rokov od smrti svätého Jána Zlatoústeho (407 – 2007). Dá sa povedať, že Ján z Antiochie, pre svoju výrečnosť zvaný Chrysostomos, to znamená „Zlatoústy“, je aj vďaka svojim dielam živý dodnes. Anonymný pisár zanechal po sebe poznámku, že jeho diela „obiehajú celý svet ako mihotavé blesky“.

Aj nám, podobne ako veriacim tých čias, od ktorých bol pre časté vyhnanstvá Ján Zlatoústy nezriedka odlúčený, dovoľujú jeho spisy žiť podľa jeho učenia napriek jeho osobnej neprítomnosti. To aj on sám vyjadril v jednom zo svojich listov z exilu (Listy Olympii 8,45). | Narodil sa okolo roku 349 v sýrskej Antiochii (dnešná Antakya na juhu Turecka). Približne jedenásť rokov tam vykonával službu presbytera, až ho v roku 397 vymenovali za biskupa v Carihrade. V hlavnom meste ríše vykonával biskupský úrad predtým, ako bol dvakrát poslaný do vyhnanstva. V exile bol dva razy krátko po sebe v období rokov 403 – 407.

Dnes sa budeme venovať iba obdobiu, ktoré Ján Zlatoústy strávil v Antiochii. Ako dieťa stratil otca a žil iba s matkou Antusou, ktorá svojmu synovi vštepila mimoriadnu ľudskú citlivosť a hlbokú kresťanskú vieru. Navštevoval vyššiu školu, ktorú zavŕšil štúdiom filozofie a rétoriky. Jeho učiteľom bol pohan Libanios, najchýrnejší rétor tých čias. Pod jeho vedením sa z Jána stal najväčší rečník neskorého gréckeho staroveku. Pokrstený bol v roku 368 a na život v službe Cirkvi ho pripravoval biskup Meletios, ktorý ho v roku 371 ustanovil za lektora.

Táto udalosť pre Jána znamenala začiatok cirkevného štúdia. V rokoch 367 – 372 spolu so skupinou mladých mužov, z ktorých niekoľkí sa stali biskupmi, navštevoval Asketórion, čo bol istý druh seminára v Antiochii. Študoval pod vedením slávneho exegétu Diodora z Tarzu, ktorý Jána uviedol do historicko-literárnej exegézy charakteristickej pre antiochijskú tradíciu. Potom sa na štyri roky utiahol medzi pustovníkov na neďalekom vrchu Silpios. V živote v ústraní pokračoval aj ďalšie dva roky, keď žil sám v jednej jaskyni pod vedením istého „starca“. V tomto období sa venoval výlučne rozjímaniu nad „Kristovým zákonom“, evanjeliami a osobitne nad Pavlovými listami.

Keď ochorel a nebol schopný sám sa vyliečiť, musel sa vrátiť do kresťanskej komunity v Antiochii (porov. Paládius, Dialóg o živote Jána Zlatoústeho 5). Životopisec vysvetľuje: Pán ho zasiahol chorobou v tej najsprávnejšej chvíli, aby Jánovi dovolil nasledovať jeho skutočné povolanie. A naozaj, aj sám Chryzostom píše, že keď sa musel rozhodnúť medzi starosťami s vedením cirkvi a pokojom mníšskeho života, tisíckrát by uprednostnil pastiersku službu (porov. O kňazstve 6,7). Cítil sa totiž povolaný práve do pastorácie.

A tu sa odohral rozhodujúci obrat v príbehu jeho povolania: Stal sa pastierom duší na plný úväzok! Vďaka dôvernému kontaktu s Božím slovom, ktorý pestoval počas rokov strávených v pustovni, v ňom dozrela neodolateľná túžba ohlasovať evanjelium a aj druhým darovať to, čo sám dostal počas rokov rozjímania. Misijný ideál takto vrhol jeho plamenného ducha do pastierskej služby. Niekedy v rokoch 378 a 379 sa vrátil do mesta. Od roku 381 v službe diakona a od roku 386 v službe presbytera sa stal chýrnym kazateľom v kostoloch vo svojom meste. Kázal najprv proti ariánom a neskôr mal cyklus kázní na pamiatku antiochijských mučeníkov a ďalší na tému hlavných liturgických sviatkov.

Jeho kázne boli veľkolepým učením o viere v Krista, a to aj v kontexte života jeho svätých. Rok 387 bol Jánovým „hrdinským rokom“. Bol to totiž rok „vzbury proti sochám“. Na znak protestu proti zvyšovaniu daní ľud poničil cisárske sochy. (Vidno, že niektoré veci sa v dejinách neustále opakujú!) V tých pôstnych dňoch plných úzkosti pred hroziacim trestom zo strany cisára predniesol Ján dvadsaťdva prenikavých kázní o sochách, ktorých cieľom bolo priviesť ľudí k pokániu a obráteniu.

Po nich nasledovalo obdobie pokojnej pastoračnej služby (387 – 397). Ján Zlatoústy patrí medzi literárne najplodnejších cirkevných otcov. Zachovalo sa nám od neho 17 traktátov, viac ako 700 autentických homílií, komentáre k Evanjeliu podľa Matúša a Pavlovým listom (List Rimanom, Korinťanom, Efezanom a Hebrejom) a 241 listov. Nebol špekulatívnym teológom. Hlásal však tradičné a spoľahlivé učenie Cirkvi v dobe teologických sporov vyvolaných najmä arianizmom, ktorý popieral Kristovo božstvo. Z tohto dôvodu je Ján Zlatoústy dôveryhodným svedkom dogmatického vývoja, ktorý Cirkev zaznamenala na prelome 4. a 5. storočia.

Jeho teológia je predovšetkým pastorálna a sústavne je v nej prítomná starosť o súlad medzi myslením vyjadreným slovami a existenciálnym životným prejavom. Toto je hlavná myšlienková línia, čo sa vinie nádhernými katechézami, ktorými pripravoval katechumenov na prijatie krstu. Keď sa jeho život chýlil ku koncu, napísal, že hodnota človeka spočíva v „presnom poznaní pravej náuky a v správnom živote“ (Listy). Obe tieto veci, poznanie pravdy i správnosť života, idú ruka v ruke: poznanie treba vyjadriť životom.

Všetko Jánovo úsilie vždy smerovalo k tomu, aby u veriacich podporil rozvoj chápania, správneho myslenia, aby porozumeli a uviedli do života mravné a duchovné požiadavky viery. Ján Zlatoústy sa svojimi spismi podujíma sprevádzať integrálny osobný rozvoj človeka, a to v jeho telesnej, intelektuálnej i náboženskej dimenzii. Jednotlivé fázy rastu prirovnáva k moriam v rámci jediného obrovského oceánu: „Prvým z týchto morí je detstvo.“ (Homília 81,5 k Matúšovmu evanjeliu) Práve v tomto ranom veku „sa začínajú ukazovať náklonnosti k nerestiam i k čnostiam“. Preto je potrebné, aby sa Boží zákon už od začiatku vtláčal do duše „ako do voskovej tabuľky“ (Homília 3,1 k Jánovmu evanjeliu). Ide totiž o najdôležitejší vek.

Musíme si uvedomiť, aké podstatné je to, aby v tejto prvej fáze života do ľudského vnútra vstúpili tie smerovníky, ktoré dajú existencii tú správnu perspektívu. Chryzostom preto odporúča: „Vyzbrojte svoje deti duchovnými zbraňami už v tom najútlejšom veku a naučte ich, ako si poznačiť rukou čelo.“ (Homília 12,7 k Prvému listu Korinťanom) Potom prichádza dospievanie a mladosť: „Po detstve nasleduje more dospievania, na ktorom vejú búrlivé vetry… pretože v nás rastie… žiadostivosť.“ (Homília 81,5 k Matúšovmu evanjeliu.)

Nakoniec prichádza obdobie zasnúbenia a manželstvo: „Po mladosti nasleduje vek osobnej zrelosti, keď prichádzajú rodinné povinnosti: Nastal čas hľadať si ženu.“ (Tamže) Ján Zlatoústy spomína ciele manželstva a odvolávajúc sa na čnosť miernosti ich obohacuje o hustú spleť osobných vzťahov. Dobre pripravení budúci manželia nimi zahatajú cestu možnosti rozvodu. Všetko sa deje s radosťou a svoje deti môžu vychovávať k čnostnému životu. Keď sa potom narodí prvé dieťa, stáva sa „akoby mostom: všetci traja sa stávajú jedným telom, pretože dieťa spája obe strany“ (Homília 12,5 k Listu Kolosanom) a všetci traja tvoria „rodinu, Cirkev v malom“ (Homília 20,6 k Listu Efezanom). Ján Zlatoústy rozvíjal svoju kazateľskú činnosť zvyčajne počas liturgie.

Tá je totiž „miestom“, kde sa buduje spoločenstvo prostredníctvom slova a Eucharistie. Zhromaždenie, ktoré sa pri nej schádza, vyjadruje jednotu Cirkvi (Homília 8,7 k Listu Rimanom). To isté slovo sa všade prihovára všetkým (Homília 24,2 k Prvému listu Korinťanom) a prijímanie Eucharistie sa stáva účinným znamením jednoty (Homília 32,7 k Matúšovmu evanjeliu). Pastoračný projekt Jána Zlatoústeho bol začlenený do života Cirkvi, v ktorej veriaci laici krstom prijímajú kňazský, kráľovský a prorocký úrad. Veriacemu laikovi Ján hovorí: „AJ z teba krst robí kráľa, kňaza a proroka.“ (Homília 3,5 k Druhému listu Korinťanom) Odtiaľ pramení základná misijná povinnosť, pretože každý je v istej miere zodpovedný za spásu druhých: „Toto je princíp našej spoločnej spásy: … nestarať sa iba sami o seba.“ (Homília 9,2 ku Knihe Genezis)

Všetko sa odohráva medzi dvoma pólmi: veľká Cirkev a „malá cirkev“, rodina, a v ich vzájomnom vzťahu. Ako môžete vidieť, drahí bratia a sestry, toto ponaučenie od Jána Zlatoústeho o autentickej kresťanskej prítomnosti veriacich laikov v rodine a v spoločnosti zostáva nanajvýš aktuálne aj dnes. Modlime sa, aby nás Pán urobil ochotnými počúvať učenie tohto veľkého učiteľa vo viere. (Generálna audiencia, 19. septembra 2007, Námestie sv. Petra)

SVÄTÝ JÁN ZLATOÚSTY II. Carihradské obdobie

Budeme pokračovať v našich úvahách o svätom Jánovi Zlatoústom. Po období strávenom v Antiochii bol v roku 397 vymenovaný za biskupa v Carihrade, hlavnom meste Východorímskej ríše. Už od samého začiatku Ján plánoval svoju cirkev zreformovať: Strohý vzhľad biskupského paláca mal byť príkladom pre všetkých – duchovenstvo, vdovy, mníchov, dvoranov i boháčov.

Žiaľ, mnohí z nich sa pre Jánove odsudzujúce reči cítili urazení a odvrátili sa od neho. Keďže sa staral aj o chudobných, Jána prezývali aj „Almužník“. Ako vnímavému správcovi sa mu podarilo vytvoriť charitatívne organizácie, ktoré mali veľmi dobrú povesť. Svojou podnikavosťou vo viacerých oblastiach sa z neho pre niektorých stal nebezpečný konkurent. Ako skutočný pastier sa však ku všetkým správal srdečne a otcovsky. Jemne pristupoval najmä k ženám a mimoriadnu starostlivosť venoval manželom a rodinám.

Pozýval veriacich zúčastňovať sa na liturgickom živote. Sám totiž vďaka svojej geniálnej tvorivosti dokázal liturgiu urobiť veľmi príťažlivou a oslňujúcou. Napriek tomu, že bol dobrého srdca, nemal pokojný život. Ako pastier hlavného mesta ríše sa často ocitol zapletený do politických otázok a intríg, pretože bol stále v kontakte so štátnymi úradmi a inštitúciami. Na cirkevnej úrovni zas v roku 401 zosadil šiestich biskupov v Ázii, pretože neboli náležite zvolení. Obvinili ho preto z toho, že prekročil hranice vlastnej právomoci, a tak sa stal ľahkým terčom útokov.

Ďalšou zámienkou proti nemu bola prítomnosť niekoľkých egyptských mníchov exkomunikovaných alexandrijským patriarchom Teofilom, ktorí hľadali útočisko v Carihrade. Živá polemika vzišla aj z kritiky, ktorú Ján Zlatoústy adresoval cisárovnej Eudoxii a jej dvorankám. Tie na jeho slová reagovali tým, že ho zahrnuli urážkami a usilovali sa zdiskreditovať ho. Na synode, ktorú v roku 403 zvolal patriarcha Teofil, tak došlo až k jeho zosadeniu. Bol odsúdený na prvé krátke vyhnanstvo. Keď sa vrátil, znova proti sebe vzbudil nepriateľské nálady tým, že sa postavil proti slávnostiam na počesť cisárovnej.

Považoval ich totiž za pohanské a nemravné. Tento incident spolu s vyhnaním kňazov, ktorých poveril vysluhovaním krstu na Veľkonočnú vigíliu v roku 404, znamenali začiatok prenasledovania Jána Zlatoústeho i jeho nasledovníkov prezývaných „johaniti“. Vtedy sa Ján na tieto udalosti listom sťažoval rímskemu biskupovi Inocentovi I. Bolo však už príliš neskoro. V roku 406 musel znova odísť do vyhnanstva, tento raz do Kukuzy v Arménsku. Pápež bol presvedčený o jeho nevine, no nebolo v jeho moci pomôcť mu.

Koncil, ktorý chcel zvolať Rím, aby uzmieril obe časti ríše a ich cirkvi, sa neuskutočnil. Bezohľadný presun z Kukuzy do ešte vzdialenejšieho Pytia, kam sa však Ján už nedostal, mal zabrániť tomu, aby svätého biskupa mohli navštevovať jeho veriaci a mal zlomiť odpor vyčerpaného vyhnanca. Poslanie do ďalšieho vyhnanstva sa tak rovnalo rozsudku smrti. Veľmi dojímavé sú početné listy z vyhnanstva, v ktorých Ján vyjadruje svoju pastiersku starosť a zdôrazňuje pritom svoju účasť a bolesť nad prenasledovaním jeho nasledovníkov. Pochod vedúci k smrti sa zastavil v Komane v Ponte. Zomierajúceho Jána tam zaniesli do kaplnky svätého mučeníka Baziliska, kde odovzdal svoju dušu Bohu a kde ho i pochovali ako mučeníka po boku iného mučeníka (Paládius, Dialóg o živote Jána Zlatoústeho 119).

Bolo to 14. septembra 407, na sviatok Povýšenia Svätého kríža. Rehabilitoval ho až cisár Teodózius II. v roku 438. Pozostatky svätého biskupa boli najprv uložené v Chráme svätých apoštolov v Carihrade a neskôr, v roku 1204, boli prenesené do Ríma, do pôvodnej Konštantínovej baziliky a dnes spočívajú v kaplnke chóru kanonikov v Bazilike svätého Petra. 24.

augusta 2004 značnú časť z nich daroval pápež Ján Pavol II. carihradskému patriarchovi Bartolomejovi I. Liturgická spomienka tohto svätca sa slávi 13. septembra. Blahoslavený Ján XXIII. ho vyhlásil za patróna Druhého vatikánskeho koncilu.

O Jánovi Zlatoústom ktosi povedal, že keď zasadol na stolec v novom Ríme, čiže v Carihrade, Boh z neho urobil druhého Pavla, učiteľa celého sveta. V skutočnosti u Jána badať zásadnú jednotu myslenia i skutkov rovnako v Antiochii, ako i v Carihrade. Zmenila sa iba jeho úloha a situácia. Keď v komentári ku Knihe Genezis rozjíma nad ôsmimi dielami, ktoré Boh urobil počas šiestich dní, jeho zámerom je priviesť veriacich od stvorenia k Stvoriteľovi: „Je veľmi dobré,“ hovorí, „ak vieme, čo je tvor a čo je Stvoriteľ.“ Ján nám ukazuje krásu tvorstva i to, ako Boha možno vidieť v jeho stvorení, ktoré sa tak stáva akoby „rebríkom“, po ktorom možno vystúpiť k Bohu a spoznať ho. K tomuto prvému kroku však treba pridať aj druhý: Tento Boh Stvoriteľ Je aj Bohom zhovievavosti (synkatabasis).

Pri našom „výstupe sme slabí. Boh sa preto stáva Bohom zhovievavým a padnutému a odcudzenému človeku posiela list, Sväté písmo, aby sa tak stvorenie a Písmo navzájom dopĺňali. Vo svetle Písma, listu, ktorý nám dal Boh, môžeme dešifrovať stvorenie. Boha Ján Zlatoústy nazýva „nežným otcom“ (philostorgios) (Tamže), lekárom duší (Homília 40,3 ku Knihe Genezis), matkou (Tamže) a láskavým priateľom (O Prozreteľnosti 8,11-12). Po tomto druhom kroku – prvým je stvorenie ako „rebrík“ k Bohu a druhým zhovievavosť Boha prostredníctvom listu, ktorý nám dal, čiže Svätého písma – prichádza ešte tretí krok. Boh nám nielen poslal list, ale napokon i sám zostupuje k nám, berie na seba telo a stáva sa skutočným „Bohom s nami“, naším bratom, až po smrť na kríži.

A k týmto trom krokom – Boh je viditeľný v stvorení, Boh nám posiela svoj list, Boh zostupuje a stáva sa jedným z nás – pristupuje napokon aj štvrtý krok. Vo vnútri života a konania kresťana je životným a dynamickým princípom Duch Svätý (Pneuma), ktorý pretvára skutočnosť sveta. Boh vstupuje priamo do našej existencie prostredníctvom Svätého Ducha a pretvára nás zvnútra nášho srdca. Na tomto základe práve v Carihrade Ján Zlatoústy v pokračovaní svojho komentára ku Skutkom apoštolov predstavuje život prvotnej Cirkvi (Sk 4,32-37) ako vzor pre spoločnosť a rozvíja tak sociálnu „utópiu“ (niečo ako „ideálna obec“). Išlo mu o to, aby obci dal kresťanského ducha a kresťanskú tvár. Inak povedané, Ján Zlatoústy pochopil, že nestačí dávať almužnu, nestačí iba z času na čas pomôcť chudobným, ale je nevyhnutné vytvoriť novú štruktúru, nový model spoločnosti, model založený na novozákonnej perspektíve.

V rodiacej sa Cirkvi sa objavuje nová spoločnosť. Ján Zlatoústy sa tak v skutočnosti stáva jedným z veľkých otcov sociálnej náuky Cirkvi. Stará idea gréckej „polis“ je nahradená novou ideou obce inšpirovanej kresťanskou vierou. Ján Zlatoústy spolu so svätým Pavlom zastával názor o prvoradej hodnote kresťana-jednotlivca, teda osoby ako takej, a to aj otroka či chudobného. Jeho projekt tak napráva tradičnú grécku víziu „polis“, obce, v ktorej boli širokým vrstvám obyvateľstva upierané občianske práva, zatiaľ čo v kresťanskej obci sú si všetci bratmi a sestrami s rovnakými právami. Primát osoby je zároveň dôsledkom tej skutočnosti, že východiskom budovania obce je naozaj jednotlivec, zatiaľ čo v gréckej „polis“ nad jednotlivcom, ktorý bol úplne podriadený obci ako celku, stála vlasť.

U Jána tak badať začiatky vízie spoločnosti postavenej na kresťanskom povedomí. Hovorí nám, že naša „polis“ je iná, „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20) a táto naša vlasť nás všetkých robí rovnými, bratmi a sestrami, aj na tejto zemi a vedie nás k solidarite. Na konci svojho života, vo vyhnanstve na hraniciach Arménska, „v najvzdialenejšom kúte sveta“ sa Ján vracia k svojim prvým kázňam z roku 386 a nadväzuje na svoju obľúbenú tému o pláne, ktorý má Boh s ľudstvom. Je to „nevýslovný a nepochopiteľný“ plán, no on ho iste uskutoční s láskou (porov. O Prozreteľnosti 2,6). Toto je naša istota. Hoci nedokážeme rozlúštiť detaily osobných i kolektívnych dejín, predsa vieme, že Boží plán je inšpirovaný jeho láskou.

A tak, napriek utrpeniu, Ján Zlatoústy trvá na svojom objave, že Boh každého z nás miluje nekonečnou láskou, a preto si želá spásu všetkých. Pokiaľ ide o svätého biskupa Jána Zlatoústeho, ten na tejto spáse veľkodušne spolupracoval a po celý svoj život nešetril pre ňu svoje sily. Za posledný zmysel svojej existencie totiž považoval Božiu slávu, čo v hodine svojej smrti zanechal aj ako svoj posledný testament: „Za všetko nech je Bohu sláva!“ (Paladius, Dialóg o živote Jána Zlatoústeho 11) (Generálna audiencia, 26. septembra 2007, Námestie sv. Petra.)